Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Súčasťou ľudskej prirodzenosti je túžba po poznaní. Z toho pochádza i záujem o veci nepoznané a tajomné. Čím viac tajomnosti a konšpirácií sa nachádza v nejakom jave, tým viac vzbudzuje pozornosť človeka. Udalosť spoznaním sa stáva všedným a okukaným. Prestane zaujímať, dokonca mnohých začne pohoršovať - ako keď prídeme na spôsob, ako nás nejaký “kúzelník” dostal svojím trikom. Povieme, že “to je staré" alebo “to poznáme”. Niekto dokonca začne byť naštvaný, pretože ho v prvom momente dostal.

Človek vo svojich dejinách neprestal hľadať recept na nesmrteľnosť. Keď pochopil, že nestačí vypiť nejaký lektvar alebo zjesť nejaký korienok, upriamil pozornosť na sofistikovanejšie spôsoby. A keď zistil, že v tejto etape vedeckého poznania a technologických vymožeností to ešte nie je možné, snaží sa aspoň predĺžiť vek života. Predsa len je potrebné položiť si otázku: Ak existuje túžba po nesmrteľnosti, existuje aj jej naplnenie?

Keď prídete do stredného alebo južného Talianska, rýchlo si všimnete, že na stole nikdy nesmie chýbať chlieb. Je asi jediným jedlom, ktorého sa človek nikdy nepreje. Zostane stále každodenným pokrmom. V jeho pozadí nájdeme dve silné pravdy pre každodenný život: 1) chlieb je prostriedok pre žitie - chlieb udržuje život v človeku, nasycuje a prináša energiu; 2) chlieb je aj cieľom ľudskej námahy - pracujeme, by sme si zakúpili chlieb.

Uvažovanie človeka v dejinách nikdy neobišlo otázku: Prečo existuje smrť? Pre kresťana: Prečo existuje smrť, keď Boh stvoril človeka pre život? Ona doprevádza jestvovanie človeka, trápi ho i napĺňa bázňou. Je otázkou, ktorú si koniec-koncov položí každý človek. Zároveň, ktorá nezostáva len akýmsi prázdnym filozofovaním, ale má dopady na každodenné správanie človeka.

Položili ste si otázku: Kde je vaša hranica spokojnosti, dovŕšením ktorej človek zakúsi opravdivú radosť? Od mnohých som počul slová o tom, ako sú v živote spokojní. A v tom okamihu začali lamentovať na mnohými vecami v ich živote. Hneď sa pominula tá spokojnosť.

Človek prežíva vždy radosť z poznania, že je potrebný. Keď iní pociťujú nutnosť našej prítomnosti a hľadajú spôsoby, ako s nami tráviť čas. Dokonca i v časoch, keď potrebujeme alebo chceme byť sami. Je to spôsob, ako uspokojiť ľudskú potrebu po úcte a obdivu.

Jednou zo základných ľudských emócií je strach. Pochádza zo snahy človeka vyhnúť sa možnému nebezpečenstvu, fyzickej či psychickej bolesti, reálnej či imaginárnej straty. Môže pochádzať z udalosti, osoby, zvieraťa, veci či ídei, ktoré sa zadajú nebezpečné. V tom momente sa človek uzatvára, uteká, vytvára bezpečnú vzdialenosť.

Každý z nás má skúsenosť, ako rúško noci znásobuje strach. Keď sme sedeli za noci hlboko v lese a počúvali jeho zvuky. Keď sme upriamili svoj sluch na neďaleké šuchotanie lístia, ktoré sa postupne približovalo. Keď už bolo príliš blízko, zápalili sme baterku v presvedčení, že pred sebou uvidíme prinajmenšom diviaka.

Časi, v ktorých žijeme, mnohí zadefinovali časom individualizmu a konzumizmu. Mnohí z nás by oponovali takémuto konštatovaniu, že toto zovšeobecnenie nie je stopercentne pravdivé. Že nájdeme vo svojom okolí mnohých, ktorí sa nedali uniesť touto vlnou. Čo im dalo odvahu, aby išli proti prúdu modernity a postmodernity?

Ježiš pokračuje v dialógu s Nikodémom. Zjavuje mu svoj pôvod a vysvetľuje rozdiel medzi ním a človekom. Koncentrujúc sa na tieto rozdiely, nám však môže uniknúť jadro tohto dialógu. Je to identita Boha-Otca, ktorú zjavuje Ježiš i každý, kto v neho uverí.