Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

“Miluj a rob čo chceš”, je jedna z najznámejších fráz svätého Augustína. Ak nie je prijatá v duchu jeho myslenia, môže vytvoriť zmätok v chápaní jej skutočného významu. Pre Augustína, milovať znamená byť na rovnakej vlnovej dĺžke ako Boh Otec, ktorý je Láska. V tom momente sa ľudská snaha prežívať lásku stáva odzrkadľovaním tej Božej.

Koľkokrát sme sa na vlastnej koži presvedčili, aký je dôležitý dotyk iného človeka. Napríklad matkino pohladenie pri nejakom zranení; otcovo podšťuchnutie, ktorým nás povzbudil, aby sme s odvahou vykročili; ruka priateľa na ramene v stresovej situácii… Ale i sila dotyku človeka, ktorý potrebuje pomoc.

Nemôžem si pomôcť. Ale zaráža ma, ako rýchlo vieme (aj ja) upadnúť do stavu “rozvážnosti dospelých”. Stav, ktorý je charakterizovaný skepticizmom a chýbajúceho nadšenia. Stav, v ktorom je všetko spochybňované a považované za nedokonalé. Človek, s takýmto postojom, je charakterizovaný slovami: “Tomu človeku nie je nič dobré! Tomu nikto nevyhovie."

Známy anglický spisovateľ minulého storočia Clive Staples Lewis, vo svojej autobiografii nazvanej Svedectvo o zármutku, napísal tieto slová: “Bolesť sa vždy podobá strachu. Možno, ešte správnejšie, napätiu. Alebo očakávaniu: vstávať alebo upadať v očakávaní, že sa udeje niečo. Dáva životu dojem neustálej provizórnosti.” Kto z nás vo svojom živote neprežíval podobný stav v situácii straty, nepochopenia, choroby… Život stráca svoju schopnosť naplniť stanovený cieľ alebo vytvára dojem, že nemá žiaden cieľ.

“All’s Well that Ends Well" (Koniec dobrý, všetko dobré) je komédia napísaná anglickým renesančným dramatikom Williamom Shakespearom. Prináša spôsob hodnotenia udalostí či samotných rozhodnutí, na ktorý sme si v súčasne dobe veľmi zvykli. Problémom je, že pri takomto štýle posudzovania sa neberie v úvahu motivácia človeka. To, čo je v pozadí každej jednej aktivity - či už s pozitívnym či negatívnym výsledkom.

Čím viac človek toho prežil, tým viac z neho vychádza určitý postoj tolerancie, zhovievavosti a empatie. S múdrosťou poznajúceho človeka si uvedomuje dôležitosť pravidiel, zároveň si je vedomý nedokonalosti jednotlivca v ich absolútnom dodržiavaní. Jednoducho povedané, skôr či neskôr prídu situácie, v ktorých človek zlyhá. Reakciou múdreho človeka bude priviesť chybujúceho k pravde a dobru, zároveň ho na tejto ceste k nej doprevádzať - slovom i príkladom.

Dnešní rodičia to nemajú ľahké - totiž, vychovať dobré dieťa v súčasnosti nie je jednoduché. Môžete zasiať semienka pravdy a spravodlivosti; investovať svoju energiu i materiálne dobrá; príkladom mu predstaviť cestu zodpovednosti; nadchnúť k prežívaniu čností, predsa to nemusí byť záruka, že syn alebo dcéra si vyberie správnu cestu. Do tohto procesu výchovy vstúpia i iní - škola, vrstovníci či celá spoločnosť so svojimi hodnotami.

V sekulárnej dobe prevláda v Západnej spoločnosti tendencia odstraňovať (alebo aspoň limitovať) viditeľné náboženské symboly. Zvlášť sa to dotýka kríža, ktorý pre kresťanov bol, je a bude v centre viery. Nie je to hocijaký kríž, ale ten Ježišov. Ten, o ktorom má každý kresťan hovoriť a evanjelizovať. Nie nadarmo sv. Pavol hovorí: "my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť.”

Myslím, že mnohí z nás si kladieme otázku: Ako prelomiť kolobeh zla vo svete? Čo môžeme my urobiť, aby ho bolo stále menej a menej. Uvedomujeme si, že nestačí sedieť so založenými rukami a čakať, že niekto za nás vyrieši problém nespravodlivosti vo svete. Ale otázka zostáva: Čo môžeme urobiť ja a ty?

Neviem ako vy, ale ja som nikdy nebol v situácii, žeby mi chýbalo jedlo, voda, strecha nad hlavou či iné potrebné veci na prežitie. Akosi sa Boh staral o mňa skrze rodičov, kňazov, spoločenstiev, dobrých ľudí. Pri zrieknutí sa niečoho, som z toho vyšiel ešte s väčším požehnaním. Aj preto slová "blahoslavení chudobní, smädní, plačúci, prenasledovaní” vo mne vzbudzujú rešpekt.