Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Keď v nejakej skutočnosti objavíme pravdu, akosi automaticky túžime sa s ňou podeliť. Nie kedy je a inokedy nie je toto naše úsilie prijaté s nadšením. Predsa je v nás túžba, aby sa tá pravda šírila a pomohla i ostatným zorientovať sa v konkrétnom živote.

Uvažujeme už druhý týždeň nad Listom Hebrejom, ktorý je istým spôsobom jeden dlhý príhovor o základných prvkoch viery. Smeruje ku kresťanskej komunite, ktorá prežíva pochybnosti na ceste viery, pretože stratila prvotné nadšenie. V centre tohto príhovoru je Kristus a jeho dielo.

Kresťan je pozvaný, aby objavoval každodenne pravdu a v pravde i prežíval svoj život. Čo nie je (a ani nebolo) jednoduché v tomto neustále meniacom sa svete. Pretože stojí pre novými a novými výzvami, ktoré ho provokujú k zanechaniu toho, čo kedysi v nadšení prijal (v mene modernity odmietnuť to, ako čosi staré a tradičné).

Včera som priniesol vyjadrenie, ktoré naozaj nie je zriedkavé v talianskom prostredí. Viacerí muži (zdôrazňujem - muži) mi napísali, že "dotyční si len ospravedlňujú svoje konanie". Možno áno, možno nie. Zamýšľajúc sa nad “sentimentálnosťou talianskeho človeka”, myslím, že ich slová sú úprimné. Je pravdou, že zabúdajú (racionálny rozmer) na jeden dôležitý prvok života viery - vzťah.

Často počúvam vyjadrenia v duchu: “Neprišiel som na nedeľnú bohoslužbu, pretože v som sa na to necítil.” Verím, že takéto vyjadrenia sú povedané s pokorou a úprimnosťou. A naozaj, prítomný človek cíti vo svojom vnútri nehodnosť predstúpiť pred Boha a pred spoločenstvo.

Často sa mi stáva, že počujem konštatovať istú mamu alebo otca: “Viete, Padre, moje deti sú naozaj dobré, aj keď nechodia do kostola.” Pri takomto 'neočakávanom' vyjadrení v pozadí cítiť, že niečo nie je v poriadku. Vtedy sa ich pýtam: “Podľa čoho usudzujete, že sú dobré?” Častá odpoveď je: “Nikomu neubližujú, konajú podľa zákona…”

Ľudstvo vo svojej histórii hľadalo rôzne spôsoby, ako uspokojiť svoju túžbu po odpustení a spáse. Prinášalo rôznymi spôsobmi obete, avšak nič z toho neuspokojilo túto jeho túžbu. Až kresťania dostali tento dar od Boha a už nemusia “získavať” svojimi silami vykúpenie - aj keď toto pokušenie v nich zostalo.

Každé nedeľné nadráno strávim v kostole pred vyloženou Sviatosťou. Trochu mi to pripomína mníchov, ktorí v skoré ráno ešte za tmy vstupujú do kaplniek, aby chválili Boha. Pre mňa je to čas, kedy si môže uvedomiť kým som a aké vzťahy prežívam. Byť v Božej prítomnosti mi dáva možnosť pozrieť sa na svoj život v pravde.

Dobrý leader vie po sebe zanechať vyformovaného a schopného žiaka, ktorému veľmi rád zanechá svoje vlastné miesto. A nemusí to byť “povinné” rodinkárske zanechanie. Škoda, že niektorí skvelí politici to nevedia pochopiť a túžia i zomrieť na svojich stoličkách (však i ich skvelosť umiera na nich). Prečo to niektorí skvelí ľudia vedia urobiť a iní nie?

Poznať históriu je veľmi dôležité, hovorievali mi v škole. A mali pravdu. Bolo by smutné, ak by sa ľudstvo muselo učiť na svojich neustále opakujúcich chybách. Preto múdri ľudia v spoločnosti sa vedia pozerať dozadu, hodnotiť kroky v minulosti a voliť tie, ktoré nielen zabránia zlu, ale i posunú ľudstvo k lepšej spoločnosti.