Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Americký politik, ex-generál a ex-minister zahraničných vecí Colin Powel pri istej príležitosti povedal: "Neexistujú tajomstvá na získanie úspechu. Je to výsledok prípravy, tvrdej práce a učenia sa z chýb.” Dodal by som, že z vlastných i tých cudzích. Toto poznanie je možné aplikovať vo všetkých rozmeroch ľudského života. I toho duchovného.

Koľko vznešených a múdrych myšlienok sme počuli vo svojom živote. Ktoré nás pobádali k prelomeniu sterility života a vykročeniu k novému spôsobu. A predsa, mnoho z nich zostalo, ako pekná ale neaplikovateľná myšlienka v našej konkrétnosti. Z rôznych dôvodov (objektívnych či subjektívnych) sme ich nechali zapadnúť prachom.

Keď sa prejdem uličkami Ríma, vidím, ako majitelia obchodíkov, hotelov ale i obytných domov, ich vyzdobujú vianočnými dekoráciami. Svet okolo nás chápe, že tento čas je časom prípravy. Avšak, pritom som si položil otázku: Čo chceme pripraviť? Prostredie okolo nás? Naše vzťahy? Nás samých - emócie, myšlienky a skutky? A tiež ďalšiu: Nie sme príliš rýchli pri tejto príprave?

Mám rád polemiku - je v nej obsiahnutý život a nadšenie z diskusie. Opakom je postoj nezáujmu, naplnený nevšímavosťou či ľahostajnosťou. Takýto človek sa často uchyľuje k povrchným konštatovaniam a patetickej kritike štýlu: “Všetci sú takí…” ale “Nemá to zmysel…” Možno hovoriť o tvrdosti srdca, ktorý nedokáže jasať či byť sklamaný nad gólom spolu s plným štadiónom. Hovoríme o duchovnej smrti človeka.

Ak chceme správne vyhodnotiť veci, ktoré sa dejú okolo nás, musíme mať dobre zadefinované parametre. Ak si zvolíte nesprávne, výsledky budú nepoužiteľné. Včera som dostal jednu zaujímavú otázku o význame verša Mk 10,17: "Keď pán Ježiš hovori mladíkovi: predaj všetko čo máš… Prečo mu hovorí “všetko”? Niečo si musí nechať na živobytie, je dosť možné, že ho skúša?” Pre hodnotenie činnosti a prítomnosti Boha medzi nami, nemožno použiť krítéria tohto sveta.

Poznáme všetci chvíle, keď sa naša bolesť zdá byť nesmierna a neprekonateľná. V tom momente strácame zo zreteľa skutočný kontext života - že život je tajomstvom, ktorého sú súčasťou všetky rozmery (dokonca aj bolesť). V tej chvíli nie sme schopní dostať sa z osobnej izolácie.

Keď sme boli malí a niekto nás nútil k urobeniu niečoho, mali sme magickú formulku: “Nič nemusím, zomrieť musím!” Bolo to také nevinné vyjadrenie minimalistického prístupu k životu, ktorý sa nám často vracia. Postoj, ktorý nepomáha k rozvinutiu sa našej osoby, našim vzťahom či naším diela.

Nikto z nás nepoprie to, že k prežívaniu dôstojného života potrebujeme blížny. Človek nie je ostrovom, ktorý by si sám vystačil. Od svojho narodenia sme osobnostne naviazaní na rodičov či starých rodičov, potom učiteľov alebo vychovávateľov, neskôr ľudí, ktorých si sami vyberáme priateľov či manžela/ku. Celý svoj život prežijeme vo vzťahu.

Obdivujem výnimočných ľudí, ktorí využili svoje schopnosti. Možno boli na "správnom mieste”, v "správnom čase” a stretli “správnych ľudí” a tak v sebe prebudili tieto danosti. Niekedy si pomyslím, prečo ja som nebol v tom okamihu, na tom mieste a nestretol tých ľudí? Ale potom sa zasmejem sám v sebe nad hlúposťou takéhoto uvažovania. Pretože “správny čas” pre toho druhého nie je mojím “správnym čas”. “Správne miesto” pre toho druhého nie je mojím “správnym miestom”. A “správni ľudia” pre toho druhého nie sú “správni” pre mňa a pre môj život.

Žijeme v časoch, v ktorých sa všetko mení. A mnohí si kladú otázku po identite - človeka i spoločenstva. Napr. Kto je západný človek? Totiž identita človeka má dva rozmery. Prvý je ten, ktorý súvisí s časom a priestorom, a ktorý vytvára isté rozdiely medzi ľuďmi. Druhý rozmer sa vymyká vplyvu a zmenám času. Osobne ho stotožňujem s ľudskou dôstojnosťou.