Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Známy anglicky spisovateľ minulého storočia Clive Staples Lewis, vo svojej autobiografii nazvanej Diár jednej bolesti, napísal tieto slová: “Bolesť sa vždy podobá strachu. Možno, ešte správnejšie, napätiu. Alebo očakávaniu: vstávať alebo upadať v očakávaní, že sa udeje niečo. Dáva životu dojem neustálej provizórnosti.”

“All’s Well that Ends Well" (Koniec dobrý, všetko dobré) je komédia napísaná anglickým renesančným dramatikom Williamom Shakespearom. Prináša spôsob hodnotenia udalostí či samotných rozhodnutí, na ktorý sme si v súčasne dobe veľmi zvykli. Problémom je, že pri takomto štýle posudzovania sa neberie v úvahu motivácia človeka. Motivácia je hybnou silou ľudskej činnosti.

V tomto týždni vyšla kniha Posledné konverzácie, ktorá prináša rozhovor medzi emeritným pápežom Benediktom XVI. a Petrom Seewaldom. Na otázku: ako čeliť v rámci Cirkvi ťažkostiam a otázkam dnešnej doby?, emeritný pápež odpovedá: “Veľké zmeny? O čom vlastne hovoríme? Dôležité je dnes vytrvať vo viere. Toto považujem za našu najdôležitejšiu úlohu. Všetko ostatné je už len otázkou administratívy…”

Jeden z paradoxov dnešnej doby je ilúzia sebestačnosti. Aj keď človek má mnoho možností, informácií a poznania, predsa sa stáva jej obeťou. Myslí si, že jeho život je definovaný ním samým. Že jeho spôsob prežívania, myslenia, rozhodovania je ovocím exkluzívne jeho rozhodnutí. Je výsledkom jeho vlastnej auto-determinácie. Že všetko výslovne záleží na ňom.

Moja "talianska kompany" sa rozhodla vyraziť na cestu okolo tretej v noci. Ja aj s Antonom sme pokračovali v našom klasickom rozvrhu. Dôvod bol jednoduchý - do Logroña by sme sa dostali okolo 7.30 a už poznajúc časy v Španielsku - našli by sme tam všetko zatvorené. Od krásnej katedrály až po obchod so športovým oblečení, kde som potreboval kúpiť ponožky.

Po príjemnom prijatí vo farskom albergue v Estrelle sme museli znovu zrána vykročiť. Bola to cesta medzi dvoma mestečkami (Estrella a Torres del Rio), v ktorých je možné nájsť kostoly Svätého Hrobu, ktoré podľa všetkého patrili Rádu templárov, ktoré ich využívali na pochovávanie svojich členov. Pri východe z Torres del Río čaká pre každého pútnika prekvapenie - prameň, ktorý má dva kohútiky: na vodu a na víno. Dali sme si po dva dobré dúšky vína a občerstnevý vykročili.

Dnešný deň ma čakala trochu namáhavá etapa. Po nej som si uvedomil poznanie - že človeka môžeš oblbnúť a prepáči ti to, Boha môžeš ukecať a prejaví ti aj napriek sklamaniu svoje milosrdenstvo, ale príroda ti neprepáči nič. Čo zaseješ budeš žať.

Pár hodín spánku počas predchádzajúceho dňa spôsobilo, že som sa zobudil už o 4.30, aj keď budíček som mal nastavený na 6.00. Rozhodol som sa ako pravý pútnik vyraziť ešte pred úsvitom. Pri prvej značke som stretol skupinku štyroch Talianov, s ktorými som putoval celý deň.

Ráno, po dobrom spánku ma prebudil neúprosne budíček. Bolo treba vstávať, preogranizovať batoh, aby bol pripravený na začiatok púte. Napísať "myšlienočku" do kroniky pre Annu a Josého pre ich srdečné prijatie. Prišli mi na um slová z Kroník Narnie od C.S. Lewisa, ktorý opisoval situáciu, v ktorej dve deti stáli v rozprávkovej ríši pred zlatým zvonom, na ktorom boli napísané tieto slova:

Cesta do Barcelóny prebehla veľmi hladko. Bol som odprevadený rodičmi na Budapeštianske letisko a následne Vuelingom skoro trojhodinový let. Vláčikom z letiska do centra mesta na zastávku El Clot-Aragó, kde som sa stretol s príjemným manželským párom Annou a José.