Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Pred niekoľkými rokmi som čítal vyjadrenie od nemeckého kardinála Reinharda Marxa, v ktorom na margo postoja niektorých biskupov, čo “zatajovali” pedofilné a homosexuálne správanie niektorých duchovných, povedal: “Títo biskupi v mene lásky k Cirkvi zatajovali pravdu o jej živote”. Vtedy som si uvedomil, že len aplikovali to, k čomu sme bežne pokúšaní voči svojej rodine, voči svojej vlasti i voči sebe samému: oddeliť lásku od pravdy.

Pred storočím, v jednej svojej úvahe nad vtedajšou spoločnosťou, napísal známy anglický spisovateľ Gilbert Keith Chesterton ako si človek môže ľahko zameniť druhotné veci s tými podstatnými. Hovorí o chvoste psa, ktorý síce okrášľuje psa, ale to, čo robí psa psom nie je jeho chvost. A je malicherné, keď na to zabudneme. Podobne sa to môže stať i nám, keď čítame správy o Ježišových zázrakoch a samotný zmysel zázraku či zmena v živote uzdraveného zostanú nepovšimnuté.

Asi naväčším strašidlom pre moderného človeka je nečinnosť, lepšie povedané nepotrebnosť či neužitočnosť. Nikto z nás sa nechce cítiť zbytočne, preto stále zrýchľujeme a zefektívňujeme svoje činnosti. Snažíme sa odstrániť zo svojho života tie situácie, ktoré môžu ľudia hodnotiť ako zbytočné strácanie času.

Pred pár dňami sa mi zdôverila jedna pani: “Padre, ja som hlboko veriaca žena, a to od svojej mladosti. Len celý svoj život mám problém nájsť si čas na svätú omšu a na osobnú modlitbu. Má jednoducho strašne veľa povinností.” Tak som jej položil otázku: “Ste veriaca, super! Čo je to viera?” Začala hľadať v mysli: “No veď viete - Cirkev, dogmy, prikázania…” Zastavil som ju: “Super, toto sú ‘prostriedky’ na jej budovanie. Ale čo myslíte pod týmto pojmom?” Odpoveď bolo dlhé ticho.

Každý z nás spoznal na vlastnej koži, čo je zmyslom ľudského života. Veľmi rýchlo objavíme, že to, čo uspokojí naše srdce, je šťastie. Otázka, ktorá však zostáva, je: aké šťastie? a akým spôsobom ho nadobudnúť? Najčastejšie to robíme spôsobom “pokus a omyl” či “pokus a úspech”. Dnešný úryvok z evanjelia nám môže poodhaliť tajomstvo opravdivého šťastia.

Dnešné evanjelium stavia učeníkov pred dôležitú otázku: Aký postoj má mať Ježišov učeník voči časným a večným hodnotám? Uvedomuje si, ako je človek schopný aktivovať svoje schopnosti a talenty k zhodnoteniu tých materiálnych. Ale zároveň rozpoznáva, ako ľahko sa nechá nimi opantať. Jeho slová sú jasné: "Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone."

Skoro každý deň prechádzam okolo Lateránskej baziliky, ktorá sa nachádza hneď vedľa hradieb mesta Rím. Pri jeho vznešenosti a kráse mi neustále prichádzajú na um slová Ježišových učeníkov vychádzajúcich z Jeruzalemského chrámu: "Učiteľ, pozri, aké kamene a aké stavby!“ Jednoduchí Galilejčania boli asi v podobnej situácii, ako ja, keď prechádza okolo neho alebo vstupujem do neho.

Včera som cestoval metrom. Sedel som medzi jedným mužom z Indie a druhým z Afriky. Na jednej zo zastávok vstúpila skupinka troch žien vo vyššom veku. Zo slušnosti som sa postavil, aby som uvoľnil miesto. Jedna z nich, vidiac ma vstávať, sa pozrela na mňa a usmiala sa. Myslel som, že si sadne. Potom jej pohľad skĺzol na Afričana a následne na Inda. Úsmev jej skysol a miesto zostalo prázdne nasledujúce tri zastávky.

Niekedy sa pýtam, prečo mnoho dobrých a vznešených projektov (potom ako ich autori začali realizovať) zapadlo prachom a nepriniesli možný prospech. Totiž nestačí vznešená idea, správne naprogramovanie a dobrý začiatok, sú potrební i “schopní” spolupracovníci, ktorí pochopia a príjmu ideu. Kreatívne pokračujú, ponúkajúc inovácie, bez ktorých sa to v neustále meniacom svete nezaobíde.

Pred časom sme, študenti sociálnych vied, boli pozvaní na večeru k jednému z našich profesorov. Trochu nezvyčajné, ale zaujímavé. Bolo to pozvanie pre celú skupinu - ak si dobre pamätám, tak som bol jediný, ktorý pochádza Európskej Únie - dôvodom ktorého bolo predstaviť nás svojej rodine a vytvoriť atmosféru prijatia. Chcel, aby sme nič neprinášali...