Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

V živote človeka sú momenty, ktoré sú síce krátke, ale majú trvalé následky na život človeka. Sú to udalosti, stretnutia, v ktorých pochopíme svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Zrazu odhaľujeme zmysel minulých udalostí, ktoré zostávali do tohto okamihu nepovšimnuté. Radikálne sa pretvárajú sa srdce a myseľ, ktoré otvárajú naše oči.

Francúzsky sociológ Gilles Lipovetsky vo svojej knihe Éra prázdnoty napísal: “Potreba zmyslu sa vytratila a život ľahostajný ku zmyslu sa môže rozvýjať ďalej”. A tak človek žije v akomsi apatickom pohodlnom stave - na akejsi pomyselnej pustatine, kde nehrozí uniformita a monotónnosť.

Koľkokrát zostaneme v tichu bez Božej odpovede na naše každodenné otázky kladené v modlitbe. Pýtame sa: Prečo Boh neodpovedá? Prečo Boh nekoná? Prečo Boh nedá? V tom okamihu nestačí ani vedomie, že Božie spôsoby a čas je odlišný od ľudského. Koľko ľudí v mojom okolí zanechalo modlitbu kvôli pocitu Božej neprítomnosti?

Koľko nepotrebných vecí nájdem vo svojej izbe. Už by som ich dávno daroval alebo odhodil. Predsa zostávajú ako pamiatka na istú udalosť či osobu. Sú súčasťou mojich dejín a vzdať sa ich by znamenalo vytrhnúť nejakú tú stranu z pomyselnej knihy môjho života. Ony sú svedectvom toho, čo som prežil a koho som stretol.

Všetci poznáme múdrosť i tragickosť, ktorá sa skrýva v ľudovom porekadle: Nekrič hop, kým nepreskočíš! Ja v ňom vnímam ukryté tajomstvo ľudskej osoby. Človek vo svojej každodennosti je schopný všetkého. Vie vykonať nesmierne dobro a vznešené činy, ale i prijať úlohu ničiteľa (často vedome, inokedy nevedomky). Preto na hodnotenie je potrebné počkať si na ten správny čas.

Nemôžem nemyslieť na posledný “výplod” kreativity Pápeža Františka, keď si kľakol a pobozkal nohy politikom Južného Sudánu, ktorí majú na rukách krv 40-50 tisíc obyvateľov tejto krajiny. Mnohí hovoria o nezmyselnom geste k ľuďom, ktorí by si zaslúžili niečo iné. A, že toto gesto mohlo byť použité na iný, lepší okamih.

Ako často si uvedomím, že moje hodnotenie je poznačené predpojatosťou a predsudkami. Keď hodnotím nejakú osobu, udalosť, rozhodnutie. Je to prirodzené, keď si uvedomíme dve skutočnosti: 1) kde je človek, tam je subjektívny pohľad, interpretácia; 2) sme poznačení kultúrou, ktorú súčasní sociológovia nazývajú emocionálnou.

Neviem, či ste niekedy čítali Ústavu Slovenskej Republiky. Mne sa to prvýkrát podarilo minulého roka. Ide o zbierku ideálov, ktoré si slovenská spoločnosť stanovila ako spôsob každodenného života. Zoberme si článok 19, ods. 1: “Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.” Ako je potom možné, že niekto je nazývaný “krava”, iný “chobot”, ďalší “debil”? A to do ďalších expresívnych pomenovaní nejdem.

Náš svet je limitovaný a to sa prejaví i vzhľadom na realizáciu našich túžob. Táto ohraničenosť v materiálnych i nemateriálnych dobier by nás mala viesť k výberu tých podstatných a najhlbších túžob. Ktorá z vašich mnohých túžob je tá najhlbšia a najdôležitejšia? Moja je “byť šťastný”. Prežívať radosť, ktorú mi nikto nevezme, a ktorá dokáže pretvárať i moje okolie.

V dnešnej dobe, sekularizáciu chápeme ako proces progresívnej autonómie politicko-sociálnych inštitúcií a kultúrneho sveta od priameho vplyvu náboženských organizácií. Určité rozlišovanie dvoch svetov, ktoré sa rozšírilo i prostredníctvom kresťanstva a Ježišovho učenia. Pohanské náboženstva (ale i mnohé súčasné) nemajú toto rozlíšenie medzi “cisárovým a božím”, medzi “profánnym a posvätným”.