Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

V každodennom živote vstupujeme do mnoho rôznych vzťahov - v rodine, v práci, v škole. Niektoré z nich sú veľmi príjemné, iné nepríjemné. Pravdepodobne, v našej mysli si kladieme podobnú otázku ako svätý Peter: "koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší?" To znamená: Ak cítim nespravodlivosť, koľko trpezlivosti by som mal mať voči blížnemu?

Koľkokrát počas svojej modlitby sme cítili, že jej čosi chýba. Čo by jej dalo skutočnú príchuť a dodalo radosť? Aby sme cítili, že to naše rozprávanie je o našom každodennom vzťahu s Bohom a blížnym. Na margo takejto modlitby to zaujímavo vyjadril Pápež František: "…on (Boh) má neskutočne rád, keď mu porozprávaš o vlastnom živote…” Zvykli sme si často hovoriť o sebe samom - ale v modlitbe?

Nemám síce deti, ale pri návštevách rodín sa veľa toho o ich správaní naučím. Stačí ich pozorne pozorovať. Ako sa v ich správaní prejavujú mnohé protichodné tendencie. Na jednej strane strach a hanblivosť ich vedie k ukrývaniu sa za ochranný rodičovský plášť, na druhej odvaha a zvedavosť ich posúvajú k spoznávaniu nových a nepoznaných vecí.

V bežnej reči či v dlhných prednáškach používame často takzvanú rétorickú otázku. Ide o otázku, na ktorú zväčša všetci poznajú odpoveď. Preto, rečník neočakáva, že počúvajúci budú na ňu odpovedať. Aj keď sa nám predsa môže stať, že sa niekto v tom okamihu postaví a začne hovoriť.

V mojej mysli si vždy predstavujem spravodlivejšiu, spoločenskejšiu a šťastnejšiu spoločnosť. Rozmýšľam tiež, čo by bolo potrebné zmeniť, aby sme ju vytvorili. Vedeli by ste povedať, čím by som ja alebo vy mohli prispieť k tejto zmene? Podľa mňa je to znovuobjavenie "života vo vzťahu". To znamená, že keď rozprávame, rozhodujeme sa, konáme … vždy je to vo vzťahu k druhému.

Svet je krásnym priestorom, do ktorého sme boli vložení. Má všetky možnosti, aby sa v ňom človek mohol zdokonaľovať, vytvárať istý priestor spolunažívania a umožniť každému prežívať šťastie. Predsa je v ňom mnoho neporiadku a nedokonalosti. Dokonca i tí, ktorí by tomu chceli napomôcť, to nedokážu.

Smutným, nahnevaným, znudeným, znechuteným … zvyknem hovoriť, že život je veľmi krátky na to, aby žili v takom stave. Aby otvorili oči a našli naplnenie svojho života. Potom príde tá povestná otázka, na ktorú každý z ľudí si musí zodpovedať sám: “Ale kde hľadať?"

Spôsob a kultúra, v ktorej žijeme, nás núti stále napredovať, vylepšovať a zdokonaľovať. Každý deň sa tak stáva možnosťou pre urobenie ďalšieho kroku v živote. Volíme si rôzne cesty pre realizáciu našich túžob. Niektoré sú trváce, iné pominú veľmi rýchlo; na niektoré sme hrdí, na ďalšie by sme veľmi radi zabudli. Preto pred nami je neustále tá otázka - ako investovať dobre svoj čas, energie, prostriedky.

Pred časom prišla ku mne jedna matka a pýtala sa ma: "Čo mám urobiť pre svojho syna? Viem, že je dospelý, ale myslím, že ide nesprávnym smerom." Bola to pre mňa ťažká otázka, pretože som o jej synovi som nič nevedel. V týchto situáciách zvykneme povedať: "Modlite sa za neho!” Znie to povrchne, ale nie je. Modlitba za niekoho znamená spojivko medzi Božou a ľudskou vôľou.

Zvykli si v každodennom behu života na potrebu dokazovania pravdivosti tvrdenia. Aj keď dosť povrchne, ale predsa ideme sa presvedčiť, či povedané tvrdenie je pravdivé.