Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí žijú vnútornú slobodu. Čosi čarovné vyžaruje z ich osobnosti skrze ich správanie, konanie či rozprávanie. Nevzbudzujú pozornosť cez premrštené e neprimerané správanie. Naopak, je to ich pokora a jednoduchosť, ktoré vyvolávajú pozornosť. V pozadí je práve tá ich vnútorná sloboda.

Pred časom som si kúpil knihu s názvom Altruisti od prírody. Autorka Silvia Bonino hneď na začiatku začína s konštatovaním, že fenomén altruizmus často aplikujeme na výnimočné udalosti, ktoré sa odohrali v ľudských dejinách či osobnej histórie. Napr. v nebezpečných situáciách, ťažkých či bolestných udalostiach ľudstva, kde sa altruizmus či egoizmus človeka naplno prejavia. Ale zabúdame na ten všedný altruizmus, ktorý sa prejaví v každodennosti - pozitívne i negatívne.

Niektoré veci, udalosti i otázky potrebujeme prežiť znovu a znovu, aby sme pochopili ich význam. Sú také silné, že na prvý moment nám buď nehovoria nič alebo nás uvedú do pomykova. Prejdeme popri a ani si ich nevšimneme alebo zostaneme stáť ako prikovaní. Opakovanie nás privedie k ich uchopeniu a umožní nám dať na nich správnu odpoveď.

Považujem modlitbu matky alebo otca za svoje deti za tú najkrajšiu čnosť rodičov. Pre zasvätené osoby, je to modlitba za zverené osoby, spolusestry či spolubratov v komunite. Pre duchovného vo farnosti jeho denná modlitba za farníkov, deti, mladých, rodiny, starších.

V poslednom čase som čítal dve knihy - Benediktova voľba a Peniaze nevládnu - ktoré ponúkali dve vízie prítomnosti kresťanov vo svete. Prvá, amerického spisovateľa Roda Drehera, vychádza z predstavy vytvorenia malých uzatvorených kresťanských spoločenstiev vzdialených od sveta, ktoré by dokázali prežiť spoločenský tlak (ako benediktínske kláštory obohnané hradbami). Druhá, Pápeža Františka, pozýva kresťana k aktívnemu vstúpeniu do spoločenského a politického diania, aj za cenu, že si zašpiní svoje ruky.

Aj keď v dnešnej dobe prevláda skôr spontánny “modus vivendi” človeka, v ktorom sa nechávame unášať na vlnách okamihu a samovoľného priebehu; predsa cítime, že na niektoré udalosti je potrebné sa dobre pripraviť. Naplánovať ich a dať im určité smerovanie. Vytvoriť priestor uvažovania, aby sme mali udalosti “pevne” vo svojich rukách.

Prázdne miesto v srdci spoločenstva, ktoré je veľmi ťažké (možno aj nemožné) zaplniť. Pretože bolo vyhradené pre danú osobu. Predsa len túžba po plnosti spoločenstva je silnejšia ako predchádzajúca strata.

Vo svojej kňazskej službe sa každý deň stretávam s otázkou: Prečo Boh nekoná? Odpoveď na túto otázku má dva rozmery. Na jednej strane Boh koná, ale my jeho činnosť nevnímame, pretože sa koncentrujeme na našu predstavu o tom, ako by mal konať. A jeho predstavy o dobre sú odlišné. Na druhej strane očakávame jeho pomoc tam, kde by stačilo si vyhrnúť rukávy, rozhodnúť sa a konať z našej strany.

Ľudský život je cesta, kráčanie. Často zabúdame na túto dimenziu pohybu a žijeme život staticky. Žijeme ho prikovaní k miestu, ľuďom, návykom, predstavám. Ako keby toto mesto, byt-dom, farnosť, kláštor, práca (…) patrili nám navždy.

Radosť je jedna zo základných emócií ľudského života. Keď ju prežívame, túžime, aby ten okamih nikdy neskončil. Je to práve tá emócia, ktorá napĺňa našu životnú túžbu. Veď, kto netúži byť šťastný? Totiž ona nie je len obyčajnou emóciou, ale je stavom, ku ktorému sme my - ľudia povolaní dôjsť.