Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Včera mi jeden človek napísal: “Viete, že primitívni ľudia nemajú abstraktné myslenie?” Je pravdou, že mnohí z nás si nevybudujú schopnosť abstrakcie, na druhej strane nemôžeme zostať len pri “abstraktnom myslení”. Pretože, koncept vzniká abstrakciou z reality. Teda, svet myšlienok a ideí priamo súvisí s realitou. Aby vznešené ideály boli realizované, je potrebné uchopiť realitu, v ktorej žijeme. To je prvý krok. Druhým sú konkrétne rozhodnutia a ich realizácia, ktoré človeka vedú k cieľu.

Včera, okolo piatej nad ránom, som vošiel do kostola, ktorý máme non-stop otvorený k modlitbe a adorácii. Hneď ku mne prišiel jeden muž a hovorí mi: “Padre, v bočnej kaplnke si pred desiatimi minútmi ľahol jeden bezdomovec a zaspal tam.” Nechal som ho tam spať. Chcel som napísať “pokojne spať” (vonku bolo 5 stupňov). Ale, nebol to pokojný spánok, dve hodiny som počúval výkriky nepokojného spánku človeka, ktorý stratil zmysel a blúdi životom.

Sila samotného života spočíva v jeho schopnosti “učiť nás” pravidlám dobra a spravodlivosti. Istý človek mi raz povedal: “Vieš, Boh odpustí stále, keď prosíme. Človek odpustí niekedy, keď chce. Ale príroda neopustí nikdy. Skôr či neskôr všetci budeme musieť zaplatiť!” Hlboká pravda a výzva k učeniu sa od prírody zaznieva i z dnešného evanjelia.

Asi najčastejšou klasickou otázkou každého človeka je: “Prečo?” Zväčša na ňu nemáme jasnú a rýchlu odpoveď. Tou najjednoduchšou je odpoveďou, s ktorou sa musíme často uspokojiť je: “Preto!”, alebo: “Preto, lebo bolo povedané!”

Pred niekoľkými rokmi som čítal vyjadrenie od nemeckého kardinála Reinharda Marxa, v ktorom na margo postoja niektorých biskupov, čo “zatajovali” pedofilné a homosexuálne správanie niektorých duchovných, povedal: “Títo biskupi v mene lásky k Cirkvi zatajovali pravdu o jej živote”. Vtedy som si uvedomil, že len aplikovali to, k čomu sme bežne pokúšaní voči svojej rodine, voči svojej vlasti i voči sebe samému: oddeliť lásku od pravdy.

V každej epoche ľudských dejín sa človek snažil kontrolovať čas. Zvlášť ten čas, ktorý je pred ním - budúcnosť. Ruku na srdce, kto z nás nie je priťahovaný myšlienkou ovládať, kontrolovať a projektovať svoju blízku či vzdialenú budúcnosť? Niečo podobné môžeme nájsť i v dejinách mnohých náboženstiev, i toho kresťanského. Mnohé skupiny sa snažili vyrátať moment, kedy nastane koniec sveta.

Pred storočím, v jednej svojej úvahe nad vtedajšou spoločnosťou, napísal známy anglický spisovateľ Gilbert Keith Chesterton ako si človek môže ľahko zameniť druhotné veci s tými podstatnými. Hovorí o chvoste psa, ktorý síce okrášľuje psa, ale to, čo robí psa psom nie je jeho chvost. A je malicherné, keď na to zabudneme. Podobne sa to môže stať i nám, keď čítame správy o Ježišových zázrakoch a samotný zmysel zázraku či zmena v živote uzdraveného zostanú nepovšimnuté.

Asi naväčším strašidlom pre moderného človeka je nečinnosť, lepšie povedané nepotrebnosť či neužitočnosť. Nikto z nás sa nechce cítiť zbytočne, preto stále zrýchľujeme a zefektívňujeme svoje činnosti. Snažíme sa odstrániť zo svojho života tie situácie, ktoré môžu ľudia hodnotiť ako zbytočné strácanie času.

Pred pár dňami sa mi zdôverila jedna pani: “Padre, ja som hlboko veriaca žena, a to od svojej mladosti. Len celý svoj život mám problém nájsť si čas na svätú omšu a na osobnú modlitbu. Má jednoducho strašne veľa povinností.” Tak som jej položil otázku: “Ste veriaca, super! Čo je to viera?” Začala hľadať v mysli: “No veď viete - Cirkev, dogmy, prikázania…” Zastavil som ju: “Super, toto sú ‘prostriedky’ na jej budovanie. Ale čo myslíte pod týmto pojmom?” Odpoveď bolo dlhé ticho.

Každý z nás spoznal na vlastnej koži, čo je zmyslom ľudského života. Veľmi rýchlo objavíme, že to, čo uspokojí naše srdce, je šťastie. Otázka, ktorá však zostáva, je: aké šťastie? a akým spôsobom ho nadobudnúť? Najčastejšie to robíme spôsobom “pokus a omyl” či “pokus a úspech”. Dnešný úryvok z evanjelia nám môže poodhaliť tajomstvo opravdivého šťastia.