Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Náš svet je limitovaný a to sa prejaví i vzhľadom na realizáciu našich túžob. Táto ohraničenosť v materiálnych i nemateriálnych dobier by nás mala viesť k výberu tých podstatných a najhlbších túžob. Ktorá z vašich mnohých túžob je tá najhlbšia a najdôležitejšia? Moja je “byť šťastný”. Prežívať radosť, ktorú mi nikto nevezme, a ktorá dokáže pretvárať i moje okolie.

V dnešnej dobe, sekularizáciu chápeme ako proces progresívnej autonómie politicko-sociálnych inštitúcií a kultúrneho sveta od priameho vplyvu náboženských organizácií. Určité rozlišovanie dvoch svetov, ktoré sa rozšírilo i prostredníctvom kresťanstva a Ježišovho učenia. Pohanské náboženstva (ale i mnohé súčasné) nemajú toto rozlíšenie medzi “cisárovým a božím”, medzi “profánnym a posvätným”.

Žijeme v dobe, ktorá upiera svoj zrak na hodnotu spravodlivosti. V psychológii sa často dočítam, že človek zameriava svoj pohľad na hodnoty, ktoré mu v spoločnosti chýbajú. Preto, paradoxne, túžime po spravodlivosti, ale nedokážeme ju v konkrétnom živote prežívať. Chýba nám čosi, čo predchádza spravodlivosti.

Obdivujem ľudí, ktorí napriek mnohým životným skúsenostiam, si vedia uchovať a živiť rozmer nádeje. Ktorí, síce aktívne budujú svoj život a prispievajú k dobru spoločnosti, ale nezabúdajú na Božie pôsobenie. Jednoducho prežívajú svoj život v duchu ľudovej múdrosti: "Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže…"

Možno si pamätáte smrť štrnásťročného dieťaťa imigranta v Stredozemnom mori, ktorému našli v bunde zašité vysvedčenie. Dieťa-mladík prichádza do nášho priestoru s papierom tak dôležitým pre našu kultúru. Akoby chcel povedať: Pozrite sa, som dobrý žiak, schopný začleniť sa, a stať sa súčasťou a prínosom vašej kultúry. Zomiera pred zatvorenou bránou.

Na včerajšej prednáške, profesor-právnik v nás chcel vzbudiť záujem o “dôstojnosť” každého človeka. Tú úvahu spustila otázka: "Z akého princípu budete vychádzať pri definovaní-písaní zákona, napr. o rodine?” Ako študenti Angelika a pochádzajúci z “tradičných” spoločností nás napadali prirodzený zákon, kultúra, spoločné dobro, morálka… On nám ponúkol kategóriu ľudskej dôstojnosti. Uvedomil som si, ako je dôležité definovať si dobre princíp, z ktorého bude pochádzať môj pohľad na obklopujúcu skutočnosť.

Sociológovia nám prinášajú rôzne pohľady, v ktorých vyjadrujú (priamo či nepriamo) ako je pre dnešného človeka ťažké zorientovať sa v spleti súčasných možností a myšlienok. Človek zabudol na to, že život je o nestálom stavaní sa človekom a tento proces nikdy neskončí. A ten je spojený s dvoma skutočnosťami.

Už nepamätám, kde som čítal u svätého Pápeža Jána Pavla II, že “milosrdenstvo je neodmysliteľná dimenzia lásky, je ako jej druhé meno”. Myšlienka, ktorá dala podnet ku napísaniu knihy od Pápeža Františka: Meno Boha je milosrdenstvo. Presvedčenie, ktoré pochádza zo Starého zákona, že Boh je jediný, ktorý odpúšta hriechy a tým je milosrdný.

Momenty, keď človek prežíva opustenosť alebo samotu, nie sú ktovie ako príjemné. Naša spoločnosť, ktorá stavia všetko na efektívnosti a zisku, nevedie človeka k vytváraniu tak potrebného priestorov ticha a reflexie. My kresťania sme neustále, zvlášť v pôstnom období, vyjsť do priestoru ticha a samoty.

Pred nejakým časom som čítal rozhovor so známym talianskym filozofom, sociológom a psychoanalytikom Umberto-m Galimberti-m, ktorý niesol názov: “Žiť samotársky, víťazstvo egoizmu”. Takýto rozšírený spôsob života prinesie so sebou neblahé zmeny v spoločnosti: "Chýbajúcu túžbu zobrať na seba zodpovednosť za druhú osobu a rodinu.”