Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Taliansky spisovateľ a esejista Goffredo Parise napísal: "Nedostatok túžby je znakom konca mladosti a prvým aj keď vzdialeným upozornením na skutočný koniec života.” Ak človek prestane túžiť, dostane sa stavu prežívania, čo môžeme prirovnať k stavu pomalého umierania.

Francúzsky spisovateľ Alexander Dumas st. - majster historického románu a romantického divadla - do svojho majstrovského diela Gróf Montecristo vložil silný dialóg, ktorý sa odohral medzi hlavným hrdinom Edmondom Dantesom a Abbem Fariom, s ktorým strávil 14 rokov vo vezení z dôvodu osobných a politických záujmov šľachty v Južnom Francúzsku. Po týchto rokoch strávených v hroznom nespravodlivom vezení na ostrove If, Edmond vyznáva pred Abbem: “Neverím viac v Boha.” Do ticha pevnosti sa rozšírili veľmi silné slová umierajúceho kňaza: “Ale Boh verí v teba.”

Človek dostal do vienka dar slobody. Voliť si medzi dobrom a zlom, medzi budovaním alebo ničením, medzi láskou či egoizmom. Dejiny sú históriou takéhoto ľudského rozhodovania. Sú svedectvom o tom, či človek vedel alebo nie prijať Božiu vôľu, ktorá mu bola neustále zjavovaná.

Bol som milo prekvapený, keď na prednáškach psychológie, profesorka viac krát zdôraznila dôležitosť pozitívneho prístupu vo výchove. Dokonca konštatujúc, že trest má síce výchovný charakter, ale krátkodobý a povrchný (napr. dieťa sa bude tak správať, aby sa vyhlo trestu a často len v prítomnosti trestajúcich rodičov). Povzbudzovať, tešiť a sprevádzať je najlepšou cestou výchovy, aj keď táto vyžaduje viac času a prítomnosti.

Človek, ktorý sa snaží v každodennosti aplikovať spravodlivosť, sa musí nachádzať v situácii schizofrénie. Na jednej strane obdivuje tých, ktorí niečo dosiahli; na druhej strane si uvedomuje, že dôjsť k úspechu priamou cestou je priam nemožné. "Akou cestou sa vybrať?", zostáva otázka, ktorú môžeme nazvať i duchovným bojom takéhoto človeka.

Nie je jednoduché žiť naplno podľa kresťanských hodnôt. Spoločnosť nás tlačí prijať jej pravidlá úspešného života. Náš egoizmu a pýcha nás presviedčajú, že obeta a pravá láska nemajú zmysel. Predsa len vo svojom svedomí cítime, že takéto postoje nevedú k pravej radosti a trvalému šťastiu. A, tak povediac, bojujeme proti tomuto pominuteľnému svetu.

Kto z nás sa v živote nepozastavil nad “zlobou” sveta? Teda jeho neschopnosťou hľadať dobro a naplno ho realizovať. V pozadí tejto skúsenosti je túžba po lepšom a dokonalejšom svete. K jej realizácii je potrebné si položiť otázku: Ako ja môžem napomôcť k jeho naplneniu?

Nemusíme príliš dlho rozmýšľať, aby sme odhalili, ako strach mení náš život, naše očakávania i naše správanie. Zvlášť v tejto dobe, keď nám naša otvorená spoločnosť dáva toľko impulzov k prežívaniu tohto pocitu. Ako premôcť tento reálny či imaginárny strach?

Túžime po láske, ale nevieme ju prežívať v konkrétnosti. Zhmotniť ju, dať jej konkrétny tvar, pomenovať ju… Radšej o nej hovoríme, spievame a ona zostáva akýmsi vznešeným ideálom, málokedy pretvoreným do konkrétnych skutkov.

Mnohí mi kladú otázku: “Čo vlastne študuješ v Ríme?” Odpovedám: “Sociológiu a politické vedy." Častá nasledovná otázka je: “Kedy tá sociológia zmení svet k lepšiemu?” Vyjadria častý omyl v chápaní samotnej vedy, živený mnohými vedcami 20. storočia. Páči sa mi odpoveď žijúceho sociológa Sigmunda Baumana: “Sociológia nemení nič, okrem poznania seba samého.”