Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Snáď najťažšia otázka, na ktorú si musí každý človek odpovedať, je o zmysle života. U nás kresťanov je potrebné pridať ešte jednu, a to tú o zmysle prežívaní života Ježišovho učeníka. Ak sa dobre začítame do Božieho slova, rýchlo pochopíme, že kresťan má len jednu úlohu: naplniť Božiu vôľu a zachytiť v každej situácii to, čo ona odhaľuje. Otázkou zostáva, ako žiť toto povolanie v súčasnom svete?

Nie je jednoduché vysvetliť niektoré skutočnosti v ľudskom živote. Bolo by potrebné napísať dlhé traktáty, ktoré by vysvetlili presne to, čo sa myslí pod slovom láska, priateľstvo, radosť, smrť… Na ich lepšie pochopenie takýchto komplexných skutočností si pomáhame opisom, príkladmi, podobenstvami či symbolmi. Každé zjednodušenie (akokoľvek sa dobre počúva) by mohlo oslabiť bohatstvo týchto pojmov.

Každý človek potrebuje záruky a istoty pre seba i pre svojich najbližších. Uistenie, že záväzky a sľuby budú realizované. Začína to slovom, aby bolo realizované skutkom. Ide o slová záujmu, dobra a lásky, ktoré vytvárajú vzťah dôvery. Ako to vyjadril americký arcibiskup Fulton J. Sheen: “Jestvujú tri spôsoby ako odkomunikovať lásku: slovom, pohľadom a dotykom. Najdôležitejšie je slovo. Nebudeš nikdy vedieť naisto, ako ťa druhá osoba miluje, ak ti to sama nepovie."

Sme zvyknutí rozlišovať medzi túžbou a činom. Nestačí túžba, aby bol človek súdený či dokonca odsúdený. Na druhej strane sú to túžby, ktoré vzbudzujú životnú energiu, ktorá sa potom mení na skutky. Je možné pripomenúť slová anglického spisovateľa Samuela Butlera z 19. storočia: "Existuje ešte jedna márnivejšia skutočnosť ako sú márnivé túžby: neprítomnosť túžob".

Veľa sa hovorí a píše o spravodlivosti - osobnej i sociálnej. Alebo skôr o jej realizácii. Podľa Katechizmu: "Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí." Spravodlivosť je pevne spojená s pojmom cnosť. Ide o trvalú schopnosť a vôľu ju realizovať. V minulosti ju starší ľudia prenášali na mladých prostredníctvom príkladu života.

Každodenná skúsenosť nás presviedča o prítomnosti množstva paradoxov v živote človeka. Jednou z viditeľných je skutočnosť, že čím viac možností máme, tým viac pociťujeme nespokojnosť. Zakúšame, že možnosti nestačia. Dokonca i ich uchopenie a prežívanie nestačí. Potrebujeme niečo, čo dá takémuto životu preplnenému rôznych možností a skúseností i príchuť uspokojenia.

Prítomnosť je najdôležitejší čas pre človeka. Závisí od neho jeho budúcnosť a ešte viac minulosť. Rozhodnutia, činnosť i slová sa zaznačia do pomyslenej knihy dejín ľudského života, a naplno budú ovplyvňovať smerovanie jeho budúcnosti. Aj preto výzva “Carpe diem” bude neustále aktuálna.

V živote je nutné, pre dobré zorientovanie sa v realite, uchopiť podstatu vecí. Teda, čo má byť v centre našej pozornosti a čo nesmieme stratiť z dohľadu pri vytváraní plánov do budúcnosti, súčasnom budovaní či hodnotení už vytvoreného.

Domov predstavoval i predstavuje najmenšie ľudské spoločenstvo, ktoré človek vo svojom živote vytvára. Je to východiskový bod pre každého z nás. Dá sa povedať, že život je definovaný dvoma pohybmi: a) neustále vychádzanie z domu do okolitého prostredia, a b) následná radosť z návratu do tohto intímneho priestoru.

Pred časom vyšli výsledky istého výskumu, ktorý skúmal postoje, hodnoty, morálku, sny dospievajúcich v Taliansku. Po 32 rokoch ho zopakovali, aby porovnali ako sa zmenila generácia dospievajúcich od roku 1983. Obrovským prekvapením boli hodnoty rodina, manželstvo, vernosť. Zvlášť posun hodnoty “rodiny" z 6. miesta v roku 1983 na súčasné 1. miesto v ich záujmu.