Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Slovenské rozprávky nesú v sebe dôležitý moment: hľadanie šťastia. Rozprávajú príbehy ako sa jednoduchí mladíci či dokonca princovia vydávajú zo svojho “neuspokojivého bezpečia” na cestu. Starí rozprávači si boli vedomí toho, že šťastie sa nenachádza v človeku. Človek musí výsť zo seba, zo svojho stereotypu, zo svojej zahľadenosti do seba. Musí vykročiť do života.

Poznáme na vlastnom živote, čo znamená ľudové porekadlo: Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba. Netreba vysvetľovať, že to platí v starostlivosti voči sebe samému i voči iným. Zanedbáme niečo v starostlivosti o svoje telo, ono sa nám “odvďačí” svojou pozornosťou. Pre zviditeľnenie svojej postavy a pre zaujatie sa dievča pooblieka neprimerane počasiu, chronické ochorenie zvané reuma je na svete.

Čítajúc komentáre pod článkami publikované na internete, ktoré čo i len trochu spomenuli katolíkov, hneď tam nájdete prirovnanie katolík-ovca. Paradox je v tom, že sledujúc dianie okolo seba, počúvajúc príbehy ľudí, pomáhajúc rozuzliť mnohé tragické životy radšej budem katolík-ovca ako jedna bludná ovca alebo vlk.

Poznáme známe dielo Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu. Kniha, ktorá síce hovorí o surovosti totality, ale zároveň ponúka aj mnohé filozofické reflexie nad zmyslom života. Naplnenie zmyslu života jednotlivcom tak ovplyvní celé ľudstvo. Moto knihy sú slová z básne Johna Donna: "Nikto nie je ostrovom samým pre seba..."

Každý z nás má iné prežívanie zbožnosti - to jest prejavy zbožnosti. Navštevujúc rímske chrámy, osobne som nikdy nepociťoval potrebu dotýkať sa sôch, stien, ako to robia mnohí pútnici a veriaci. Niektorým sochám dokonca z času na čas musia vymeniť nejakú tú nohu či ruku. Niečo podobné som si všímal aj u niektorých každodenných návštevníkov kostola, v ktorom pomáham s pastoráciou, a ktorí majú túto tendenciu. Na počiatku som sa nad tým aj pozastavil. Niektorí v tom môžu vidieť poverčivosť, fetišismus a ktovie aké iné neduhy.

Človek má v sebe túžbu definovať všetko okolo seba. Aj pravidlá života spoločenstva, v ktorom žije. Pomenovať slovami, to čo je v spoločnosti žité a odovzdávané. Pomáha to vychovávateľom, rodičom, ktorí už nemusia sa odvolávať na nedefinované dojmy. Nie je to nič neobvyklé, veď už pri stvorení sveta človek dostal za úlohu: Pomenovať všetky veci a zvieratá (Gn 2,19). Problémom nastáva, keď sa človek pri svojej túžbe po vládnutí nad svetom a nie po spravovaní nechá uniesť a začína veci pomenovávať svojvoľne a nie na základe Božieho zákona, ktorý je vpísaný do Prirodzeného zákona.

Grécka filozofia hovorila, že dobrý život spočíva v praktizovaní čnosti (arete). Habitus, ktorý človeka robí schopnejším či lepším zoči-voči ostatným. Čnosť, ktorá je racionálnym uvažovaním a hodnotením, prostredníctvom ktorého môžeme spoznať existenciu dobra. Ono nám potom umožňuje poznať skútočnú podstatu vecí. Dokonca ono-dobro zachováva skutočnosti v jestvovaní.

Koľkokrát vo svojom živote som dostal od ľudí otázku, prečo Boh nekoná? Ako sa Boh môže pozerať na toľko bolesti v mojom živote? Toľko som už prosil-a, aby mi pomohol, vyliečil, zbavil ma niečoho, a on nekoná? Dokonca aj včera som rozprával s jednou ženou, ktorá mi hovorí: “Padre, ale ja viem, že on to môže urobiť. On totiž už urobil zázrak, keď sme sa modlili za pomoc pre môjho brata. On nás vypočul, obrátil jeho život na ruby. Zo dňa na deň sa z neho stal zodpovedný človek a aj dobrý kresťan. Ale keď prosím za svoje uzdravenie, tak nekoná. Prečo?"

Ľudia v dnešnej dobe sa radi chvália. Možno sa mýlim, ale táto potreba rastie úmerne voči rastu individualizmu. Stratou pravého záujmu o druhého človeka. Individualizmus totiž zničí citlivosť človeka voči výnimočnosti toho druhého a tak si ho nevšímame. Preto nevieme pochváliť a tým aj povzbudiť. Človeku to, v snahe o dosiahnutie niečoho, dobre padne. Potom povzbudený môže pokračovať ďalej. A preto nezostáva nič iné, ako sa pochváliť sám. Prezentovať svoje snahy, diela, výkon pred inými.

Čítajúc analýzy spoločnosti mnohých súčasných sociológov, ma prekvapujú ich rozličné pohľady a definície. Je až ukážková ich pestrosť, akou nazerajú na tú istú spoločnosť. Niekedy sa mi zdá, že sa v nich strácam. Ale potom si uvedomím, že predsa sa v nich nachádza jeden spoločný prvok. Jedna ľudská skúsenosť, ktorá sa opakuje počas celých ľudských dejín a na každom mieste Zeme.

Niektorí z nás, ešte aj dnešný deň potrebujete zobrať nejaké tabletky - proti chrípke, na srdce, kvôli cholesterolu. Tabletky, ktoré nám majú pomôcť dostať sa zo stavu choroby, ktorá nás limituje a vzďaľuje od iných. Vytvárajú stav, keby sme boli schopní prežiť deň v slobode a prejaviť svoju lásku ľuďom, ktorých pôjdeme stretnúť.

Dnes mi začína ďalší semester. Ráno som vstal, hygiena a potom do kuchyne urobiť si kávu a prichystať si sendvič, ktorý si beriem so sebou na univerzitu. Kávu si beriem na izbu, kde si otváram Sv. Písmo a začítam sa do dnešného evanjelia. Napadajú ma hneď nejaké veci, s ktorými by som sa chcel podeliť. Zapínam počítač odchlipnúc si z horúcej kávy - zrazu som si uvedomil, že som do nej zabudol dať cukor, bez ktorého mi veľmi nechutí. Idem do kuchyne po cukor a vrátiac sa do izby nasypem ho do kávy.

Ľudský život sa odohráva v trojrozmerným priestore (po Einsteinovi, niektorí vedci hovoria o štvorrozmernom). Aj samotný človek v sebe má tri rozmery (niektorí psychológovia hovoria o štyroch): telesný, psychický a duchovný (spomínaní psichológovia hovoria o štvrtom - sociálnom rozmere). Pretože človek je telo, duša-myseľ a duch. Všetky tri dimenzie chcú byť prítomné a majú svoje potreby. Aj keď existuje sklon upriamiť prílišnú pozornosť na matériu.

Ktorý aspekt človeka priťahuje najviac vašu pozornosť? Na čo zameriavate svoj pohľad pri stretnutí s človekom? V prvom momente, to istotne budú viditeľné aspekty - správanie a vzhľad (objaviac niečo špecifické). Tento mechanizmus je viditeľný aj pri uvažovaní o tom, čo si druhí myslia o nás. Preto sa snažíme vyzerať čo najlepšie a najkrajšie.

Rozhodnosť človeka je jedna pozoruhodných vlastností, ktorá v dejinách ľudstva priniesla veľa dobrého i zlého. Aj keď ako vlastnosť, ju možno pokladať za pozitívnu. Ako by ste definovali dnešného človeka - ako rozhodného alebo nenerozhodného. Mne sa zdá, že je skôr nerozhodný ako rozhodný. Rozhodný len v niektorých oblastiach.

Vedeli by ste definovať rozdiel medzi pôstom a diétou? Mnohé aspekty sú podobné. Predsa podstata je iná. Pôst slúži na formovanie ducha, pričom diéta na formovanie tela. Pôst je zameraný na vnútro a diéta na vonkajšok. Pôst buduje obraz, ktorý chceme, aby videl Boh. Diéta buduje obraz, ktorý chceme, aby videli ľudia.

Pred časom som čítal jednu myšlienku, v ktorej autor tvrdil, že “hriech nezjavuje nič o človeku; nehovorí nič o tom, kto človek naozaj je.” Zaujímavé konštatovanie, v ktorom je veľa pravdy. Pretože, podstata človeka súvisí skôr s jeho možnosťami; s tým, čím sa môže stať. So zárodkami života, ktoré sú v ňom prítomné.

“Vždy som miloval púšť. Sadneme si na pieskový presyp… Nevidíme nič… Nepočujeme nič… A predsa niečo žiari v tichu… ‘Púšť je krásna práve tým, že niekde skrýva studňu…’, povedal Malý princ. Bol som prekvapený, pretože som v tom momente pochopil tú tajomnú žiaru v piesku.” Ide o krátky úryvok z legendárnej rozprávky pre dospelých Malý princ z pera francúzskeho spisovateľa Antoine de Saint Exupery...

Citlivý a inteligentný človek, v každej situácii, objaví príležitosť naučiť sa niečo nové. Niečo, čo mu dá príležitosť objaviť nové horizonty a nové spôsoby nazerania na svet okolo neho. Pre kresťana aj toto Pôstne obdobie je takouto príležitosťou - postupne lepšie porozumieť jednotlivým aspektom kresťanského života.

Veľa filozofov, psychológov, antropológov i teológov sa pozastavilo nad silou slova, nad bohatstvom jazyka. Nástrojom, ktorý každý z nás denne používa a viac či menej si uvedomuje jeho silu. Známy holandský teológ a filozof Henry Nouwen napísal vo svojej knihe Cesta srdca tieto slová: "V kontexte našej kultúry slova je dôležité vnímať, že Otcovia púšte neodporúčali používať veľa slov.”