Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Hoci slovo stratilo svoju hodnotu - takže všetko musí byť zapísané, zarchivované a overené - dnešný človek našiel uspokojenie v rozprávaní. Škoda, že pri tejto záľube sa rozptýli mnoho múdrych slov, silných myšlienok a podstatných príspevkov. Asi v tom spočíva tragédia a dôvod toho, že ľudské životy a vzťahy sa nemenia, nelepšia?

Mnohí, v tomto týždni, iní v budúcom, vstúpia do svojej každodennosti prežívanej v práce, v škole či v rodine. Často opúšťajúc všetko, čo zažili v čase Vianočných sviatkov. Prežívanie spoločenstva rodiny, byť kresťanom a lásky, ktorá dáva, zostane obyčajnou spomienkou. Zanechávajú Toho, ktorý nám dáva šancu zažiť toto všetko.

Počas Vianočného obdobia sme zažili v našich rodinách to, čo znamená “darovať", alebo skôr darovať seba samého v láske. Nie je to ľahké. Mohli sme to vidieť v našom pátraní po správnom darčeku pre konkrétnu osobu. Jeden človek mi napísal: “Čo mi chceš popriať do Roku 2017? To, čo si poslal sa neráta, je to neosobné!” Pre mňa v tom momente začalo hľadanie správnych slov pre tú konkrétnu osobu. Urobiť všetko preto, aby sa to malé gesto priania stalo opravdivým darom.

Nel corso del tempo di Natale abbiamo sperimentato nelle nostre famiglie, che cosa significa donare, o meglio donarmi nell’amore. Non è semplice. Si vedeva nella nostra ricerca di quel regalo giusto ed adeguato per quella persona concreta. Una persona mi ha scritto: “Che cosa mi auguri per l’Anno 2017?

Veľmi dobre si pamätám na slová profesora na prednáškach z Medzinárodných vzťahov: ”Buďte veľmi opatrní, keď vám niekto bude predkladať jednoduché vysvetlenia či riešenia. Buďte si istí, že v tú chvíľu sa vás snaží zmiasť.” Sami vieme, ako náš každodenný život je veľmi zložitý, o čo viac ten verejný, politický.

Veľa sa hovorí, spieva, točia sa filmy o láske. Ale zdá sa, že len málo ľudí chce pochopiť jej pravý zmysel. Často sa redukuje na obyčajný sentiment, hrejivú blízkosť nejakej osoby či výmenný kontrakt. Môžeme to pozorovať v rodinných vzťahov, v priateľstve, v nahradení človeka zvieratkom…

Tento deň je jeden z najkrajších sviatkov v roku z rôznych dôvodov: v Taliansku dnes Befana prináša darčeky pre deti (aj ja som našiel niečo prilepené na dverách), máme posledný deň vianočných prázdnin (aj keď tento rok predĺžené ešte o dva dni), a pre nás kresťanov je to tiež čas, ktorý nám pomáha lepšie pochopiť tajomstvo Ježiša Krista, ktorý sa narodil.

Mnohí mi kladú otázku: “Čo vlastne študuješ v Ríme?” Odpovedám: “Sociológiu a politické vedy." Častá nasledovná otázka je: “Kedy tá sociológia zmení svet k lepšiemu?” Vyjadria častý omyl v chápaní samotnej vedy, živený mnohými vedcami 20. storočia. Páči sa mi odpoveď žijúceho sociológa Sigmunda Baumana: “Sociológia nemení nič, okrem poznania seba samého.” A nie je práve to východiskovým bodom pre zmenu: poznanie seba samého? pochopenie seba, spoločnosti a sveta? Preto si myslím, že som si vybral správne.

Veľa sa hovorí o syndróme vyhorenia, ktorý môžeme zadefinovať ako psychický stav vyčerpanosti osôb, ktorí pracujú s ľuďmi alebo v kontakte s ľuďmi a sú závislí na ich hodnotení. Kľúčovou zložkou je emočná a kognitívna vyčerpanosť a “opotrebovanosť”, ktoré vychádzajú z chronického stresu. Vyhorenie je teda dôsledok nerovnováhy medzi očakávaním a realitou, medzi ideálmi a skutočnosťou.

Autoritu môžeme chápať ako schopnosť osoby alebo inštitúcie pôsobiť na druhého s cieľom niečo dosiahnuť; to pôsobenie musí obsahovať slobodný súhlas toho, kto ju uznáva (ináč hovoríme o moci nátlaku). Sociológ Max Weber zadefinovali jej tri tipy: 1) legálna - definovaná zákonom (napr. úrad prezidenta); 2) tradicionálna - legitimovaná tradíciou (napr. postavenie otca či učenca); 3) charizmatická - definovaná osobnými schopnosťami jednotlivca (napr. vodca hnutia). V kresťanstve (a aj iných náboženstvách) sa zdroj autority odvodzuje od Boha.

Si può osservare che molte persone di oggi hanno problema di scoprire il senso della propria vita. E sono beati quelli che hanno trovato il proprio posto vitale. Me piacciono le parole di Fëdor Michajlovič Dostoevskij: “Ama la vita più della sua logica, solo allora ne capirai il senso.”

Avete già un fioretto da realizzare per questo tempo speciale per noi cristiani, in cui siamo chiamati di lasciar agire lo Spirito Santo. Oggi cominciamo la Quaresima in cui siamo chiamati convertire al Vangelo i passi della nostra vita.

Okamih, keď nám zaklope na dvere návšteva, môže byť potešujúci ale i nepríjemný. Závisí to od mnohých okolností. Od osoby, ktorá prichádza. Od situácie, v ktorej sa my nachádzame. Od stavu nášho príbytku.

Dnešný svet sa tak rýchlo mení a ponúka nám také množstvo premien, že sme si odvykli všímať maličkosti. To, čo nás prekvapí, vyvolá emócie, pohne k reakcii, predstavujú silné okamihy a rázne zmeny. Všednosť každodennosti nepredstavuje niečo, čo by stálo za povšimnutie.

Je zaujímavé sledovať osobné dejiny jednotlivcov. Sú poznačené veľkými rozhodnutiami i drobnými zmenami. Paradoxne, tie nepovšimnuté udávajú smer ľudskému životu. Pretože tie veľké sú často výsledkom tých malých rozhodnutí. Bolo by tragické, ak by človek pri písaní svojej histórie, nebol verný voči sebe samému. A upadol do akejsi predstavy, že jeho život je obyčajnou hrou osudu.

Viac ako samotný priestor, sú osoby, ktoré nás ovplyvňujú. Niekedy až natoľko, že sa cítime neslobodní alebo ako bábka v ich rukách. Ako nejaká vitrínka v dome, ktorú kde postavia, tam musí stáť. Asi aj preto je dôležité vybrať si tých správnych ľudí a spoločenstvo.

Keď sa pozrieme na čísla Štatistického úradu ohľadom mobility, musíme skonštatovať, že všetci sme tak trochu emigranti. Či už je to mobilita medzi regiónmi alebo cezhraničná. Aj percentuálne číslo mojich spolužiakov zo strednej školy, ktorí sa nachádzajú v zahraničí, nie je najmenšie.

Nedávno som pozeral jednu reláciu, v ktoré istý známy slovenský herec hovoril: "V istej chvíle som prestal chodiť do kostola. Mám na to svoje dôvody." Tie dôvody súviseli so smrťou jeho syna. Koľko ľudí okolo nás prežíva podobnú trpkosť v srdci voči Bohu?

​Zmysly pomáhajú človeku nanovo uchopiť okolitý svet. Vnímať vzhľad, chuť, vôňu vecí, aby sme ich mohli následne hodnotiť, zvoliť a prijať za svoje. Kto z nás si vie predstaviť život bez týchto kanálov, ktorými je naše “ja” - naše vedomie a naše pocity - prepojené z okolitým svetom.