Jdi na obsah Jdi na menu

Imigrácia a európsky kresťan

7. 9. 2015

http://www.orderofmalta.int/wp-content/uploads/2013/05/syrian-re “Každá farnosť, každá rehoľná komunita, každý kláštor, každé pútnické sanktuárium v Európe nech prijme jednu rodinu, počnúc mojou Rímskou diecézou”, tieto slová zazneli 6. septembra na námestí sv. Petra v Ríme z úst Svätého Otca. Zaznievajú ako protiklad k postoju krajín V4, ktoré odmietajú akékoľvek kvóty pre prijatie imigrantov. Pápež hovorí o jasnej kvóte pre ich prijatie.

Po dočítaní tejto správy som si pripomenul článok od Alfonsa Berardinelliho v talianskom denníku Il Foglio s názvom “Imigrácia a neschopnosť kresťanov”. Táto neschopnosť reagovať na danú situáciu má odôvodnené korene v dejinách, možnostiach a realite. Autor hovorí o troch podstatných skutočnostiach:

  1. Európa počas svojich 2000 rokov bola vždy považovaná za kresťanskú vo svojich hodnotách a vo svojej histórii; počas posledných troch storočí sa k tejto idei pridala osvietenecká filozofia s kritickou racionalitou a slobodným myslením. Napriek tomu v hesle “sloboda, rovnosť, bratstvo” si zachovala ideu bratskej lásky a súcit s trpiacimi, ktorá je srdcom samotnej podstaty kresťanského života. Ale etika a sociálne vzťahy podriadené idei neustáleho ekonomického rastu a zisku, sú v stálom napätí s kresťanskými hodnotami. Nie nadarmo v dejinách Európy je možné vnímať napätie medzi kresťanstvom a kapitalizmom (možno okrem kavinizmu, ktoré si potrebovalo skonkrétniť prijatie myšlienky predestinácie). V podvedomí európskeho človeka žije predstava, že “ak by som sa v každom momente choval podľa evanjelia a učenia cirkvi, v tejto spoločnosti sa stanem vyvrheľom a obeťou”.
  2. Z pohľadu sociálnej a kultúrnej antropológie európskeho človeka môžeme chápať ako človeka stredu: strednej triedy, volí si politiku stredu, strednej orientácie a normality holdujúcemu kultu blahobytu a istoty, pohodlného života a eliminácii rizika. Tento človek v čase ekonomickej krízy či sociálneho strachu bude mlčať o svojom presvedčení, aby splynul s davom. Prikloní sa tam, kde by najmenej mal stratiť; alebo tam, kde je to najvýhodnejšie pre danú situáciu. A tak holdujeme štatistikám, predpokladom, vyčísľovaním rastu HDP, a žijeme v porovnávaní priemerných miezd v európskych štátoch. Zároveň v strachu pred myšlienkou, žeby nám niekto zobral túto našu istotu.
  3. Ďalšou skutočnosťou je prichádzajúca masa imigrantov, ktorá sa zdá byť nezvládnuteľná a neovládateľná, bez schopnosti prijať zaužívané pravidlá v spoločnosti, do ktorej vstupujú. Jestvuje pochybnosť o schopnosti naplniť nádeje tejto masy a ponúknuť záchranu a uspokojenie pre všetkých. Človek tejto masy sa stáva nepriateľom európskemu človeku stredu, ktorý sa sám nepovažuje za schopného postarať sa o neho. Veď chudobný Slovák v priemere zarobí pätinu toho, čo priemerný Nemec či Angličan. Do tejto relatívnej chudoby a únavy zo snahy zabezpečiť si akýtaký komfort vstúpi cudzinec. Šok pre európskeho človeka. Ako to vyjadril Lucio Caracciolo, prichádzajú “noví barbari”, ktorí nám ohrozujú náš pokoj a náš blahobyt. Teda otázka znie: Je to tá masa imigrantov, ktorá nám vytvára problém? Alebo je to náš strach, ktorý nevieme ovládať? Strach, ktorý z Európy začína robiť jedno veľké geto, ohradené múrom či ostnatým plotom? Viete, že strach z más je najväčším nepriateľom slobody?

K týmto trom skutočnostiam je možné doplniť aj dve ďalšie, ktoré vytvárajú pozadie problematiky prijatia či odmietnutia:

  1. Každá politika je poznačená svojimi dejinami a trpkosťou, ktoré kričia a zväzujú. Je v nej aj prítomné vedomie, že aj dobré politické rozhodnutia a konania nemusia vždy priniesť dobré ovocie. Aj veľké a premyslené rozhodnutia môžu v budúcnosti spôsobiť ešte väčšiu tragédiu: Prvá svetová vojna priniesla fašizmus a nacizmus; Druhá svetová vojna zasa sovietske zmrazenie východného bloku pod rúškom komunizmu; štátne prevraty nacionalizmus, despotizmus, anarchiu, terorizmus. Neočakávajme, že v takomto prostredí sa príjmu rázne a ambiciózne rozhodnutia.
  2. Súčasné politické a sociálne rozhodnutia neriešia (asi ani nedokážu) a neprekonávajú problémy, ale skôr eliminujú dôsledky problémov. Je to vidieť v rómskej problematike, problému nezamestnanosti, školstve, súdnictve či polícii… Totiž dobro sa realizuje voči konkrétnemu človeku, v konkrétnom čase a priestore. Nie je možné ho robiť “od stola”. Ako podotýka autor spomínaného článku: “morálny heroizmus (takéhoto konania) ide poza politickú logiku a … je skôr aktivitou niektorých jednotlivcov či úzkych skupín, ako celých národov či štátnych organizácii”.

Možno je čas sa pozastaviť nad najnovšou výzvou Svätého Otca pre celú kresťanskú Európu. Iste, pôjde o jedno z heroických rozhodnutí, na ktoré budú musieť zodpovedať konkrétni jednotlivci z týchto farností či spoločenstiev. Kde sa prekoná strach z nepoznaného. Kde sa prejaví schopnosť kresťana pohliadnuť ponad svoj vlastný blahobyt. Vediac, že dobro sa šíri aktivitou jednotlivcov a úzkych skupín (dielo kňaza M. Kuffu poznáme). Iste budú mnohé otázky: Čo na to jednotlivé štáty? Chcú utečenci zostať u nás? Akú perspektívu im dokážeme ponúknuť? Otcovi rodiny zamestnanie? Deťom vzdelanie? Matke realizáciu?

Dokážeme ako jednotlivci heroicky otvoriť svoj príbytok pre prijatie človeka či rodiny bez domova? Pýtam sa samého seba? Pýtam sa teba čitateľ? Či to najnovšie budeme čakať od nášho farára?

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář