Jdi na obsah Jdi na menu

Hodnoty - Rýchlosť

Dnes máme Sviatok Sv. Rodiny, preto som sa pozastavil nad tým, v čom táto rodina môže byť vzorom pre dnešné rodiny a ich každodenný život. Zvyčajne predstavu ideálnej rodiny stotožňujeme s priestorom, v ktorom je možné vnímať pokoj a bezstarostnosť. Rodina, ktorá nie je trápená rôznymi každodennými zmenami a mnohými problémami. Veď predsa aj pokojný život vnímame ako Božie požehnanie. Problémom je, že keď hľadíme na Svätú rodinu asi nám bude ponúkať ideál v niečom inom. Život v nej nebol bezproblémový. Už len "zvláštne počatie" dieťaťa nenechávalo ani Jozefa v pozícii pokoja Angličana. Do toho problémy v Betleheme, útek do Egypta a návrat z neho. Strach z budúcnosti. Ale to, čo môžeme vidieť ako vzácne je OTVORENOSŤ pre Božiu cestu. A Boh ju tvorí aj tam, kde sa zdá, že už neexistuje. Ešte aj v tých neriešiteľných momentoch zostávajú otvorení pre Božiu vôľu a načúvajú jeho hlasu. Takto Svätá rodina nemá troch členov ale štyroch - Boh medzi nimi. Skrze jeho prítomnosť prežívajú naplno hodnoty, ktoré sa prejavujú v každom momente: VIERA, NÁDEJ a LÁSKA. Hovoríme o Božích alebo teologálnych čnostiach.

Skúsme sa pozrieť na naše rodiny a život v nich. Aké hodnoty by sme tam našli ako tie, ktoré sa viditeľne prejavú. Dokonca, ktoré definujú každodenný život v našich rodinách? Asi najlepšie ich pomenoval Tomáš Halík v jednej zo svojich prednášok RÝCHLOSŤ, BLAHOBYT a ZÁBAVA. Hodnoty, ktoré definujú túto spoločnosť a vytvárajú proces socializácie človeka v nej. Recipročne, tieto vžité hodnoty jednotlivca charakterizujú a motivujú v rozhodnutiam. Pretože sú veľmi rozsiahle, pozastavím sa dnes pri tej prvej.

Rýchlosť

http://www.ideegreen.it/wp-content/uploads/2013/10/uomo-fugge-daSúčasný človek je zaneprázdnený aktivitami, ktoré prepĺňajú čas jeho dňa. Anglické slovo „be busy“ vyjadruje neustálu aktívnosť človeka. Naopak problém, choroba či dokonca smrť sú tými skutočnosťami, ktoré ho zastavujú a vyvádzajú z pohodlia tohto stavu. K lepšiemu pochopeniu tohto fenoménu a svojím spôsobom aj určitého civilizačného ideálu je spoznať jeho protiklad – znepokojujúce chiméry technického veku – staroba a konečnosť (oni prinášajú so sebou prejavy a parciálne aspekty pomalosti, zaostalosti, nedokonalosti). Človek dneška nechce byť ako starci a starenky, ktorí neustále lamentujú nad svojimi chorobami a bolesťami.

Akýmsi spôsobom z myslenia človeka vypadlo neustále vedomie svojho „statusu“, ktorý tak úsmevne pomenoval Tomáš Halík: „nesdílím populistické heslo mládí je naše budoucnost. Naopak, přátelé: Staří je naše budoucnost!“ Toto poznanie sa nedotýka len samotného jednotlivca žijúceho vo svete, ale aj celej spoločnosti. Demografické údaje Európy hovoria o starnúcom obyvateľstve, v ktorom pracujúca časť obyvateľstva nedokáže v budúcnosti zabezpečiť ekonomicky neaktívnych ľudí. Vyriešiť túto situáciu nie je vôbec jednoduché. Nie je jednoduché rozhodnúť sa pre založenie rodiny, čomu predchádza dlhoročné štúdium. Proti materskej úlohe sa stavajú kariérne ambície. Proti stabilite rodiny sa postavili asi všetky oblasti spoločenského života – politická, masmediálna, sociálna. V tejto nelichotivej situácie vzrastajú medzigeneračné konflikty, ktorých výsledkom je napríklad aj legalizácia eutanázie. U starých ľudí rastie strach o svoju budúcnosť, preto volia zvlášť politikov a strany, ktoré im sľubujú sociálne zaistenie aj na úkor vysokých daní, ktoré musia platiť ich vlastné deti. V samotnej spoločnosti rastie „strach zo staroby“, ktorá je vnímaná ako handikap. Rastie presvedčenie, že adorácia rýchlosti je vo svojej skrytej podstate únikom pred pomalosťou a slabosťou, ktoré spoločnosti pripomína staroba. Potvrdzuje to neustály nárast túžby pracovať ďalej, aj po prekonaní dôchodkového veku zvlášť u vyššie vzdelanej vrstvy ľudí. Únikom pred starobou, s ktorou sa dnešná doba nevie vysporiadať a chce pred ňou uniknúť.

Nádej

Proti tomu kresťanstvo stavia božskú čnosť nádeje, ktorej cieľom je vytváranie jednoty sveta a človeka s Bohom. Katechizmus nielen definuje nádej ako „teologálnu čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení“ (KKC 1817), ale aj ako „túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky“ (KKC 1816). Táto jednota je vnímaná ako dar Božej moci a lásky, ktorý človek už vopred očakáva.

Nádej je túžbou človeka. A ak jestvuje túžba, tak musí jestvovať aj uspokojenie tejto túžby. Ak nemôže uspokojiť ľudskú túžbu pozemské potešenie, to ešte neznamená, že je to klam. Táto túžba vedie človeka k očakávaniu toho, čo je za týmto viditeľným svetom. Touto pozíciou sa kresťanstvo stavia proti mentalite kultu sveta, ktorý je charakterizovaný stereotypnými, športovo a sexy vyzerajúcich manekýnmi a manekýnkami na obrazovkách televízii, na čele štátov, strán a podnikov. Svet sa pokúša zabudnúť na smrť a utrpenie. Kresťanstvo predstavuje človeku inú budúcnosť za hranicami smrti. Život človeka charakterizuje ako zrenie pre večný život, staroba a smrť nie je bodkou za všetkými nádejami ale dvojbodkou. Aj preto samotná nádej je obrovskou motivačnou hodnotou.

Nemecký filozof Ernst Bloch predstavuje princíp nádeje ako ústrednú myšlienkovú figúru, ako ontológiu toho, čo ešte neexistuje. Podľa neho pravá filozofia sa vo svojom bádaní nemôže zamerať len na to, čo je. Jej pravé poslanie je pripravovať na to, čo ešte nie je. Totiž úlohou tvoriaceho človeka je vytvoriť ešte neexistujúci svet. V tomto procese tvorby najdôležitejšiu úlohu zohráva filozofia, ktorá je laboratóriom nádeje. Je anticipáciou rozumného a ľudského sveta. Optimizmus nádeje je povinný pre človeka pri tvorbe nového sveta. Je to kreatívna sila, ktorá sa prejavuje v akomkoľvek veku a stavu. Niečo, čo pozýva človeka tvoriť veci nové pre napĺňanie vízie.

Rodina bez tejto kreatívnej sily zaniká alebo zakrpatieva. Pretože sa ženie kdesi, ale nevie kam.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

komentár

(Matulay, 29. 12. 2014 14:56)

1. Som už vo veku, keď sa cieľavedome etablujem do skupiny dôchodcov, pričom mnoho z nich je starších odo mňa.
2. Ako sociológ musím priznať, že diskuie o chorobách majú svoje dôležité miesto v rozhovoroch.
3. Ale nielen choroby. Mnoho z dôchodcov žije veľmi aktívnym - možno povedať skoro pracovným životom, keď vykonávajú práce, ktoré sa inde vo svete platia. V prvom rade je to starosť o vnúčatá, osobitne počas ich choroby, alebo letných prázdnin. Petrí k tomu aj práca na záhradkách.
4. Ale v nei poslednej miere je to aj účasť na zábavách seniorov, na rôznych poznávacích výletoch a kresťania i na púťach.
5. A nakoniec ku kultu mladosti. Ten podľa môjho názoru nebudujú mladí , ale pdonikateklia od najväčšícvh po najmenších. Dôvod je jednoduchý, ide o praconý výkon, čiže ekonomickú efektivitu, čiže podnikateľský zisk. Žmýkať ako citróny sa samozrejme dajú hlavne mladí, zo starých už toľko zisku nepotečie.