Jdi na obsah Jdi na menu

Úvaha nad textom Lk 14,12-14

12. 11. 2012

Ježiš povedal poprednému farizejovi, ktorý ho pozval ako hosťa: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov ani príbuzných ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“ odmena.jpg

Ježiš prijíma pozvanie do domu jedného popredného farizeja - táto skupina židov boli prívrženci jedného teologického, sociálneho a politického judaizmu. Farizeji zaujímali odstup od okolitého sveta, aby sa vyhli akémukoľvek kontaktu s nečistotou (preto aj Ježišove výčitky, že “čistíte čašu a misu zvonka, ale vnútri sú plné lúpeže a nečistoty”). Farizeji patrili k tým, ktorí sa stavali proti Ježišovi. Aj v tomto prípade pozvanie smeruje k podchyteniu Ježiša v slovách alebo v čine: "oni ho pozorovali". Ježiš, potom, čo uzdraví chorého muža napriek tomu, že je sobota, využíva situáciu,v ktorej sa nachádza a začína vyučovať o pokore a odmene.

Hostiteľovi hovorí o nezištnom pozvaní hostí a tak nadobúdaní odmeny v nebi: "nevolaj svojich priateľov, ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov ... pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých ... odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých".

Samotná hostina v helenistickom prostredí obvykle vytvárala priestor k filozofickým rozhovorom. Jedlo a pitie vytváralo "křoví" vážnych či povrchných rozhovorov o živote. Možno hovoriť o istom teologicko-sociálnom sympóziu. Lukáš tak predstavuje Ježiša ako filozofa a proroka, ktorý využíva toto stolovanie k diskusii o Zákone. Týmito slovami, Ježiš ide proti konvečnému správaniu a zákonu vzájomnej odplaty, ktoré hovorí o pravidle pozývať na hostinu tých, ktorí to môžu podobne odplatiť. Jeho modelom je model Božieho kráľovstva. Totiž samotné Evanjeliové posolstvo je hlásané ľuďom na okraji spoločnosti: slepým, chromým a chudobným. Týchto je potrebné pozývať. Pretože učeník má byť "milosrdný, ako je milosrdný váš Otec". Ak bude takto konať, odmenu získa od Otca a nie len od ľudí. Toto pravidlo kráľovstva tvorí prechod k nasledujúcom rozprávaní o hostine v Božom kráľovstve.

Tematicky tak prechádza kritikou sebeckého sebahľadania ku kritike sebeckého hľadania odmeny. Štyri vplyvné skupiny ľudí schopných odmeniť (priatelia, bratia, príbuzní a bohatí susedia) sú tu postavené do kontrastu so štyrmi skupinami neschopných dať protihodnotu (chudobní, mrzáci, chromí a slepí). Skutočná láska nikdy nepočíta s odmenou, napriek tomu je odmenená (pri vzkriesení ale aj tu na zemi). Sv. Augustín pripomína: “Odmenou za lásku je sám milovaný človek”. Tieto výroky zapadajú do Lukášovho evanjelia, keď kladie dôraz na využívanie hmotných prostriedkov a o starostlivosť o chudobných. Ježiš v Lukášovom evanjeliu často pobáda k nezištnosti: kladie na srdce dávanie almužny, kritizuje etiku „vzájomnej odplaty“ (6,32-36): ideálom je nasledovanie veľkorysého Boha. Ježíš poskytuje určitú motiváciu ku takémuto konaniu: budeš blahoslavený (tj. šťastný), ... no odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých".

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář