Jdi na obsah Jdi na menu

ObrazekMožno ste videli film Diablov advokát. Je to príbeh jedného mladého advokáta, ktorého oslovil šéf exkluzívnej právnickej firmy v New Yorku John Milton. Ponúkne novopečenému právnikovi a mladomanželovi Kevinovi Lomaxovi nové miesto. Mladí manželia, plní nádejí a ideálov, sa presťahujú. Na Lomaxa však čaká okrem skvelej kariéry aj pekelne nebezpečná životná cesta. Jeho šéfom je totiž sám diabol. Keď postupne odhaľuje, že nie všetko v jeho živote je v poriadku a postupne sa rúti do pazúr diabla. V poslednom okamihu sa mu podarí vyslobodiť z rúk diabla. Film končí víťazstvom mladého advokáta, ktorý sa vyslobodí z osídiel diabla, a ktorého oslovuje iná advokátska firma. On prežíva hrdosť nad svojím víťazstvom a hneď na to vstupuje scéna, kde sa vracia diabol v osobe Johna Miltona, ktorý hovorí: „Mojím najmilším hriechom je ľudská ješitnosť!“
Dnes chcem hovoriť o ďalšej z ľudských hriechov a to je pýcha a márnivosť.
→ Šiesta temná oblasť života: pýcha, márnivosť a ctižiadostivosť
Všetci duchovní autori sa zhodujú, že pýcha je ten hriech alebo neresť, ktorá štartuje všetky ostatné temné oblasti človeka, o ktorých sme už hovorili. Pýcha (lat. superbia) je jednou z najrozpačitejších vlastností človeka. Na jednej strane je silne odsúdená nielen Bibliou, ale aj tradíciami iných kultúr, no na druhej strane žijeme vo svete, ktorý k nej výslovne povzbudzuje a jej opak - pokoru - pokladá za slabosť.
Je možné nájsť dva druhy pýchy: jedna menej ťažká – márnivosť; druhá omnoho ťažšia a to pýcha v skutočnom slova zmysle. Pre východných autorov sú to dve neresti veľmi podobné, aj keď svojím prejavom sa od seba odlišujú. V obidvoch skutočnostiach si človek totiž pripisuje nejaké dobro, kvôli ktorému sa cíti hodní nejakej úcty. Pritom neuznáva, že to dobro nie je jeho zásluhou. My udia stojíme neustále pred dilemou: či hľadáme to, čo je skutočne hodné obdivu, alebo len povrchné a hlúpe veci, ktoré nič v tomto svete nebudujú.
→ Márnivosť a ctižiadostivosť
Márnivosť alebo «márna sláva», je pochopiteľne neresť oveľa menej zhubná. V nej spočíva otázka: Na čo všetko môže byť človek hrdý?
Ak sa dá niekto obdivovať pre svoje kučeravé vlasy, pekný hlas, pôvod z bohatej rodiny, hľadá slávu vo veciach, ktoré sú «márne», ničomné v porovnaní s veľkými životnými hodnotami. Sv. František Saleský vraví, že tu ide niekedy o «vášničku» celkom smiešnu (čím všetkým sa ľudia dokážu chváliť!), ale ktorá má tuhý život; umiera vraj «až polhodinu po smrti človeka». Ešte pri poslednom vydýchnutí nás totiž viažu ľudské ohľady.
Vo vyvinutejšom štádiu zvádza márnivosť k neúprimnostiam, klamstvám, spôsobuje rozbroje, rozhadzovanie majetku. Vraví sa jej aj «ľudské ohľady», pochopiteľne v pejoratívnom zmysle, ak sa dá niekto odvádzať od dobrého z obavy, aby nestratil zbytočný obdiv. Hovoríme takisto o ctižiadostivosti a nerozumnej túžbe po ľudskej chvále. Ctižiadostivosť prirovnávajú duchovní autori k zlodejke, ktorá ide s cestujúcim až na koniec cesty a tam ho okradne. Ctižiadostivý totiž často pracuje, zachováva prikázania, chodí do kostola. Čím má väčšiu túžbu po cti, tým býva horlivejší. Nakoniec však stratí zásluhy za svoje dobré skutky, pretože ich nerobil pre Boha, ale len pre márnu chválu.
Preto sa často uskutočňuje, ako píše sv. Pavol, že Boh si vyvolí to, čo je svetu bláznivé, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolí si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval (1 Kor 1, 27-29).
→ Pýcha
Všetci Pyšný človek je ten, ktorý požaduje obdiv a oslavu pre to, čo prijal od Boha alebo od druhých ľudí, bez svojej usilovnosti, a tým sa považuje za lepšieho ako iní. Často sú to práve tí, ktorí sa snažia privádzať druhých ľudí k dokonalosti (kňazi. vychovávatelia, rodičia, učitelia, starí rodičia...). Táto neresť a hriech je považovaný za najhorší, pretože do neho môžu upadnúť práve tí, ktorí sa už oslobodili od predchádzajúcich. Hriech, ktorí anuluje všetky čnosti.
Jednoduchým obrazom, ako víťazí pýcha v živote človeka je farizej, ktorý sa modlí v chráme: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ (Lk 18,11-12).
On vo svedomí vyvoláva pocit nadradenosti nad ostatnými bez uvedomenia, že všetko milosť Božia. Pýcha je ako cesta dolu kopcom, ktorá veľmi ľahko privádza človeka ku hriechu. Podľa svätého Teodoreta z Cyru: Sebestačnosť vlastného mienky je najhoršiu chorobou intelektuálov, ktorí stratili pokoru. Oni zabúdajú, že: „Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho (a je pred vekmi)“ (Sir 1,1); a že múdry človek „svoju urodzenosť hlása svojím spolužitím s Bohom, takže i Pán všetkého ju miluje“ (Múd 8,3). Pyšný človek presadzuje svoj názor a odmieta druhého postoje. Jemu je blízka veta: Alebo sa bude robiť podľa mňa, alebo sa odmietam zúčastniť na tom. Ak všetky spomenuté neresti vedú ku konaniu a presadzovaniu zla; tento hriech pýchy kladie pod nohy polená aj tým dobrým a niečí ich.
Očami askétov: jediná vec, ktorá je hodná slávy a obdivu, je milosť – participácie na živote Boha. Boh je ten, ktorý nám dáva možnosť byť účastní na jeho sláve; kresťan si ju nepripisuje sebe, ale verí, že je darom od Boha.
→ Otázky na zamyslenie
1. Ako je to s mojou pýchou? Som hrdý aj na to, čo nie je moja zásluha?
2. Dokážem ďakovať za prijaté milosti?
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Poďakovanie

(Martina , 13. 5. 2016 20:00)

Bohu vďaka za dar duchovných pastierov, ktorý pripomínajú, čo zabúdame, oživujú, čo umrtvujeme! Bohu vďaka!

Poďakovanie

(Martina , 13. 5. 2016 20:00)

Bohu vďaka za dar duchovných pastierov, ktorý pripomínajú, čo zabúdame, oživujú, čo umrtvujeme! Bohu vďaka!