Jdi na obsah Jdi na menu

ObrazekNajznámejšia kniha anglikánskeho biskupa Johna Charlesa Ryla Holinnes (Svätosť) sa začína týmito výstižnými slovami: "Ten, kto chce správne poňať kresťanskú svätosť, musí začať skúmaním tej širokej a závažnej témy, ktorou je hriech. Kto chce stavať do výšky, musí začať kopaním do hĺbky. Chyba v tomto bode spôsobuje najviac škôd. Za nesprávnymi predstavami o svätosti je väčšinou zlý pohľad na ľudskú skazenosť. Holá pravda je taká, že správne pochopenie hriechu je koreňom celého kresťanstva, prinášajúceho spásu. Bez neho sú témy ako ospravedlnenie, obrátenie, posvätenie iba prázdnymi slovami, ktoré nedávajú žiadny zmysel."
Akú pravdu má Ryle. Iba keď si človek začína uvedomovať, aký skutočne v pravde je, môže zmeniť seba. Poznať svoj hriech znamená počuť slová Ježiša Krista, ktoré povedal svätému Pavlovi na ceste do Damasku: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4). Potom, ako sme predstavili všetkých sedem temných oblastí života človeka (pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť), vzrastá otázka: Ktorá s týchto temných oblastí života je najnebezpečnejšia? Alebo ktorá obsahuje všetky ostatné? Alebo sú všetky toho istého rozmeru? Ide o to, aby sme pochopili koreň každého hriechu. Jasne to definuje sv. Gregor Veľký: Pýcha je koreňom každého hriechu. Ak chceme odstrániť hriech z nášho života, musíme sa zamerať na túto temnú stránku života, ktorou je pýcha.
→ Odkiaľ pochádza pýcha?
Ale skúsme ísť ešte hlbšie do problému hriechu a pýtajme sa: Odkiaľ pochádza pýcha? Pre už spomínaného sv. Evagrius základom každej neresti je koniec koncom láska voči sebe samému. Takže pýcha pochádza z egoizmu! Preto sa možno pýtať: je láska k sebe samému zlo? Veď aj evanjelium nás pozýva k tomu, aby sme milovali blížneho ako seba samého (porov. Mk 22,39)! Nehovorí nič o tom, že sa nemáme milovať! Scholastici opakovali výrok: Kto nie je dobrý voči sebe samému, nemôže byť dobrí ani voči iným! Kresťanstvo tieto dva lásky zjednocuje. Kto odmieta túto jednotu premáha ho egoizmus. Kto sa miluje pomýleným spôsobom, v skutočnosti ničí seba samého, pretože ničí vzťahy s inými a tak umenšuje svoje bytie, veľkosť svojej osobnosti.
Egoizmus je možné definovať ako široká cesta, ktorá zahŕňa všetky temné oblasti nášho života. On prehlbuje všetky už spomínané temné stránky človeka. Bojovať proti nemu, znamená konať ušľachtilé skutky pomoci voči blížnym. Hovoriac NIE svojej vôli, aby sme našli to, čo žiada od nás Boh.
A tu právom rastie otázka: Je možné žiť bez svojej vôle? Je nutné vysvetliť, čo sa pod týmto chápe. Slobodná vôľa je jeden z najväčších darov, ktoré nám daroval Boh. „Pre spásu“, napísal sv. Ján Chryzostom, „stačí chcieť!“ Znehodnotiť vôľu znamená umenšiť človeka či na úrovni činnosti alebo duchovnosti. Ona je hnacím motorom každého ľudského konania.
Možno stojí za to prečítať časť 17-tého článku pastoračnej konštitúcie Gaudium et spes: „Človek sa môže prikloniť k dobrému jedine slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú. A celkom právom. Lenže často ju vyhľadávajú nesprávnym spôsobom, akoby sa smelo všetko, čo sa páči, aj keď je to zlé. Kým pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človeku. Boh totiž človeku „ponechal možnosť rozhodnúť sa, aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dosiahol plnú a blaženú dokonalosť." (GS 17). Človek od stvorenia sveta obdarovaný slobodou je tak pozvaný, aby hľadal Boha a jeho stvoriteľský plán so svetom a človekom, ktorý prebýva v ňom.
→ Načo sa zamerať?
ObrazekPri týchto stretnutia už bolo spomenuté, že prameň každého zla je zlá myšlienka, navádzanie k hriechu. Ježiš Kristus to jasne vyslovil v evanjeliu: „Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo zvnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú zvnútra a poškvrňujú človeka“ (Mk 7,20-23). Zo srdca, z mysle človeka pochádza každé zlo, ktoré je neskôr premietnuté do každodenných skutkov človeka.
Človek vie, že musí odmietnuť pokušeniu. Ale v tom momente nám príde vôľa akceptovať ich spôsobom, ktoré vyzerajú ako dovolené. Napríklad: hľadajú sa spôsoby ako ospravedlniť lakomstvo s nutnosťou sporenia; odmietnutie odpustenia nazývame ako cit pre spravodlivosť; súhlas s potratom so slobodným rozhodnutím matky atď... Túto priľnavosť k ospravedlnenie svojho hriechu nazývajú rôzny autora ako „vlastná vôľa“.
Človek holdujúci zlu, nielen že spôsobuje zlo v tomto svete, ale ho aj dokáže ospravedlniť. Je to veľmi smutná skúsenosť človeka, a onoho horšie je, že svoje zlo postupne človek ospravedlňuje aj skrze texty posvätných kníh. Jediným únikom pred touto degeneráciou ducha je v neustálom hľadaní Božej vôle, Božieho pohľadu na udalosti môjho života. Ide o skúsenosť nasmerovania svojho života na Boha. Upadnutie do hriechu v tomto procese sa stáva veľkou školou duchovného života, pretože človek tak môže prijať postoj pokorného človeka pred Božím odpustením a pozdvihnutím z hriechu.
→ Otázky na zamyslenie
1. Aký je môj postoj k sebe samému? Dokážem sa prijať taký aký som, ale na druhej strane urobiť všetko pre neustále sa zdokonaľovanie?
2. Hľadám a následne prijímam Božiu vôľu?
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář