Jdi na obsah Jdi na menu

Premeny treba robiť vo vlastnom svedomí, vnútornou revolúciou.
Robiť revolúciu navonok a neurobiť ju vo vlastnom srdci je zbytočná námaha.
Nemožno sa zbavovať zodpovednosti a prenášať ju na iných, či dokonca na svet, na dobu, na veci.
Ak budeme úprimní k sebe, staneme sa úprimní aj voči iným ľuďom, aj voči prítomnosti i budúcnosti.
Úprimní ľudia cesty.
Tieto slová kňaza a publicistu Jána Sucháňa ma napadnú vždy, keď sa hovorí v mojom okolí o sklamaní zo života. Ale poďme sa zamyslieť na východiskom, ktoré je potrebné zaujať k správnemu pochopeniu sklamania či pádu v osobnom živote.
→ Mám problém!
ObrazekHouston, We have a problem! (Houston, máme problém!). Do tohto zvolania sa dá zhustiť hlavná myšlienka zaujímavého filmu Apollo 13. Film rozpráva o udalostiach jedného z dvoch programov NASA v 60-tych rokoch, ktorými chcela dosiahnuť pristátie ľudskej posádky na mesiaci a jeho preskúmanie. Táto cesta, ktorá bola dopodrobna preštudovaná, neuspela a pretransformovala sa do neskutočnej drámy napodiv s dobrým koncom. Tragickým momentom sa stala veta kapitána Lovela smerovaná z vesmírnej lode na zem: Houston, máme problém! Režisér tohto filmu sa zahráva s týmto paradoxom: Keď veci na prvý pohľad nie sú v poriadku, sú v poriadku! Táto skutočnosť sa skrýva vo veľavravnej vete riaditeľa misie Apollo 13: To čo sa na prvý pohľad zdalo ako zlyhanie NASA, vybuduje úspech omnoho väčší!
Aj my máme isté predstavy o našej budúcnosti. Máme túžby, ktoré chceme dosiahnuť. Budujeme svoj život s úzkostlivosťou so všetkými detailmi, len aby sme dosiahli svoj vytúžený cieľ – ten náš mesiac! Snažíme sa do toho všetko dať – svoje sily, snahu. Nerobíme len nejaké polovičné veci, žijeme naplno ten náš sen. A v tom zaznie veta: Houston, we have a problem! (Houston, máme problem!)
Aj my v živote zvolávame túto vetu! A v nej si každý kresťan uvedomí paradox evanjelia. Keď veci sa zdajú na prvý pohľad zlé, často je všetko v poriadku. Totiž mnohokrát náš pohľad na skutočnosti a udalosti nie je správny. Chceme dosiahnuť mesiac, ale ešte nevieme ani chodiť. Koľkokrát naše negatívne skúsenosti v živote sa ukázali ako príležitosť rásť: skúška na zapamätanie. Keď k tomu pripočítame kresťanské poznanie, že Boh je dobrý a spravodlivý a dáva ľuďom len dobré veci, môžeme pochopiť, že všetko má poslúžiť človeku k osobnému rastu. Aj tú najväčšiu pohromu a nešťastie chce transformovať na udalosť milosti a slávy. To nie je utópia, ale skutočnosť! Kde sa to stalo viditeľné – v udalosti kríža! Pred 2000 rokmi pretransformoval kríž na vzkriesenie, smrť na víťazstvo:
Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: "Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec." Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: "Zachráň sa, ak si židovský kráľ!" Nad ním bol nápis: "Toto je židovský kráľ." Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha." Po tých slovách vydýchol. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha, hovoriac: "Tento človek bol naozaj spravodlivý." (Lk 23,33-38.44-47)
Keď si otvoríme klasickú teologickú príručku a vyhľadáme problematiku utrpenia vo svete, nájdeme v nej asi takúto odpoveď: Ľudské utrpenie je v konečnom dôsledku trestom za hriechy, ale v tom istom okamihu sa stáva aj liekom, ktorý nám podáva samotný Boh. On je múdry lekár a pedagóg, ktorý chce horkým liekom utrpenia ľudí uchrániť pred budúcim hriechom. Ježiš konkrétne nevysvetľoval utrpenie vo svete – on ho odstraňoval. A to je aj pozvanie pre nás. Upriamiť svoj pohľad na výzvy, ktoré nám dáva samotný život. Hovorí o tom jedna zaujímavá poviedka:
Istý bohatý sultán, ktorý už dosiahol všetko a teraz sa nudil, rozkázal, aby mu poddaní každé ráno vzdávali vďaky a prinášali dary. Spolu s ostatnými k sultánovi prichádzal aj jeden mlčanlivý žobrák, ktorý mu prinášal jedno jablko. Potom sa bez slova stratil. Sultán bol zvyknutý na inakšie dary, a tak prijímal jablká znechutene a s posmechom. Dával ich do koša vedľa trónu. Jedného dňa sultánova cvičená opica jedno z jabĺk zobrala. Zahryzla sa doň a s divokým pľuvaním ho hodila sultánovi k nohám. Ten s prekvapením zistil, že v jablku je perla. Hneď dal všetky žobrákove jablká rozkrájať a v každom našiel perlu. Celý prekvapený a udivený dal žobráka zavolať. „Priniesol som ti tieto jablká, môj Pane“, vysvetľoval podivný žobrák, „aby som ti ukázal, že život ti každé ráno ponúka podivuhodný dar, ktorý ty prehliadaš a zahadzuješ, pretože si svoj pohľad upriamil len na ten zovňajšok – bohatstvo. Tým darom je nový deň, ktorý práve začína.“
V živote každého človeka je možné nájsť udalosti osobných či spoločenských vojen, revolúcií, zemetrasení, hladu či pohrôm. Sú to hrozné momenty, v ktorých sa všetko zdá zmätené a nie je jasné, o čo v skutočnosti ide. Každý druh nádeje a snahy sa zdá absurdný. Aj preto človek padá ešte viac do hlbín sklamania, strachu a beznádeje. V tých udalostiach prichádzajú človeku myšlienky o konci – urobiť tomu koniec, skončiť s tým trápením! Vety ako: Prečo Bože? Kedy to už skončí? Čo chceš odo mňa?
Ale práve tieto udalosti môžu naštartovať niečo vzácne pre osoby ale aj pre celé ľudské spoločenstvo. Tam sa začína uvažovať nad podstatnými vecami ľudského života: veď kedy si uvedomíme hodnotu zdravia – keď sme chorí; hodnotu života – keď my alebo iní umierajú; priateľstva – keď ho strácame; lásky – keď nám uniká.... Tieto okamihy nám príležitosť, ku ktorej nás pozýva sám Ježiš: „To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo“ (Lk 21,13).
→ Otázky na zamyslenie
1. Dokážem prijať ťažkosti i utrpenie?
2. Prijímam ich ako výzvu k zmene, pomoci a zodpovednosti?
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář