Jdi na obsah Jdi na menu

ObrazekPred nejakým časom som čítal jednu zaujímavú myšlienku od amerického spisovateľa a pedagóga Johna Erskineho, ktorý bol profesorom na Columbia University: „Vernosť je dielom charakteru – nerastie na lúke ani nepadá z neba!“ Namiesto vernosti by sme mohli doplniť každú inú čnosť. Chcel tým vyjadriť to, o čom tu hovoríme. Čím je v skutočnosti človek, ako pozerá na tento svet, aké má túžby, závisí od toho, aké dáme svojmu životu smerovanie. Čo bude súčasťou nášho charakteru, bude sa naplno prejavovať v našom konaní a pozeraní na svet.
To platí aj v skúsenosti sklamania, ktoré pocíti v živote každý človek. Záleží aký charakter sme si vybudovali, od toho sa bude ovíjať aj náš postoj ku sklamanu. Je to taj ako s dvoma bratmi, z ktorých bol jeden pesimista a druhý neskutočný optimista. Ich rodičia si nevedeli dať s nimi v tomto ohľade rady. Preto sa rozhodli dať im priučku na jedny Vianoce. Pesimistovi kúpili plnú izbu hračiek, aby uvideli aspoň trošku radosti na jeho tvári. Druhému naplnili celú izbu hnojom, aby aspoň trochu zaplakal, že na Vianoce dostal len hnoj. Postavili sa za dvere a počúvali, aké budú reakcie chlapcov. Po chvíľočke začuli neskutočný plač pesimistu. Rýchlo vošli dnu a začali sa pýtať, prečo plače? Veď dostal toľko hračiek, nemá z nich radosť? Chlapec s plačom vysvetľoval: „Mám hračky, ale deti mi budú závidieť, a nebudú ma mať radi. Tiež sa hračky rozbijú a čo potom?“ V tom momente počujú neskutočný smiech a radosť z dverí izby optimistu. Vojdú dnu a pýtajú sa z čoho má takú radosť: „No z toho hnoja“, hovorí chlapec, a pokračuje v rozhrabovaní, pričom vysvetľuje: „vždy som túžil po koníkovi! A kde je hnoj musí byť aj koník!“ Všetko závisí od uhla pohľadu a nášho postoja ako pozeráme na udalosti, ktoré sa dotýkajú nášho života.
Preto sa môžeme pýtať, čo mám urobiť hneď, keď ma postihne nejaké nešťastie? Keď mi niečo vyrazí dych a ja neviem ako sa v tom momente mám zachovať?
→ 1. Krok: Nebáť sa pozrieť do tváre nešťastiu - ide o odvahu akceptovať nepríjemnú situáciu so svetlom pravdy. (Totiž najhorším postojom je človek, ktorý si buď nedokáže priznať, že aj on môže padnúť. Alebo človek, ktorý hneď rezignuje a ľutuje sa, že on je najnešťastnejší človek na svete. A že len jeho nešťastie navštevuje!) Uvedomujem si, že keď do života človeka vstúpi nešťastie - či zapríčinené okolím alebo ním samým – takúto situáciu je ťažké prijať a ju „stráviť“. Problém spočíva hlavne v tom, že tieto situácie ťa prekvapia, navštívia nepripraveného! Preto netreba zabúdať, že nešťastie je súčasťou života každého človeka. Pri tomto stretnutí je dôležité nezutekať. Ako Ježiš nezutekal z Getsemanskej záhrady: musíš mať odvahu pozerať do tváre tvojmu nešťastiu, bez zakrývania ho, umŕtvovanie, bez zakrývania nesprávnymi a unáhlenými závermi či ospravedlneniami seba samého.
Nato, aby si dokázal pozrieť sa na nešťastie, sklamanie či osobný pád potrebuješ mať chladnú hlavu. Odstrániť zo svojho vnútra všetky nutkania zlosti. Je prirodzené že človeka pociťuje hnev voči tomu, kto ti spôsobil pád. Ale ten sa pretransformuje na nenávisť, cynizmus či odplatu. Premôcť svoj hnev je veľmi dôležité, ale silou mocou sa nesnažiť zabudnúť na zlo je krok späť k vyrovnaniu sa s ním. Pozná to každý človek, keď sa snaží zabudnúť na niečo a celú noc sa budí nespočetnekrát, pretože sa mu vynára každý nepríjemný moment z danej situácie. Zoči-voči tejto situácie je potrebné si zachovať trpezlivosť - trpezlivosť začať všetko od začiatku. A k tomu je potrebný za náprstok ticha. Zachovaj si ticho a rozprávaj len s tvojím duchovným otcom, či jedným alebo dvoma dôverujúcimi a múdrymi priateľmi. Mnohí by ti chceli radiť, ale to ešte neznamená, že každý dobre poradí. Pritom si môžeš uvedomovať, že sklamanie je najlepšou školou pokory. Skús prežívať túto skúsenosť sklamania ako možnosť priblížiť sa čo najviac k Bohu.
→ 2. krok: Milovať svoje neúspechy. Pozor nevyhľadávať, ale keď prídu milovať ich. Možno sa ti to zdá úchylné, ale to je jediná cesta, ako prekonať sklamanie z neúspechu. Dokonca cesta k víťazstvu a pretvoreniu sklamania na najkrajší moment života. Zaujímavo to vyjadril Anthony de Mello: „Nech sa stane čokoľvek, záleží len na nás, či to hodnotíme ako šťastie, alebo nešťastie.“ Má pravdu: Šťastie je prejavom nášho duševného stavu. Jestvujú aj zážitky, ktoré ničia náš vnútorný pokoj – napríklad smrť, choroba, strata. Istotne, že v nich nemôžeme vidieť šťastie, ale môžeme skrze nich nájsť výzvu rásť a využiť čas i dary dané Bohom.
Ak chceš ovládnuť svoje sklamania, musíš ho prijať a úprimne milovať. Môže ti pomôcť vedomie, že jestvujú osoby, ktoré sú na tom horšie (choroba, samota, neschopnosť, nezáujem, bez práce...), Nikto z nás nežije v situácii ohrozenia života či duše. A všetko, čo prežívame - okrem duchovného dobra – je z pohľadu večnosti len márnivým a pochabým správaním. Ďalšou pomôckou je pozrieť sa na pozitíva novej situácie, ktoré istotne so sebou prináša. To je veľký problém, pretože naša myseľ naplnená sklamaním je v tom okamihu negatívne zameraná. Všíma si len to, čo je záporne na tom nešťastí. K tomu sú potrebné „nové oči či pohľad“, ktoré ti pomôžu danú situáciu prečítať od začiatku a pochopiť jej význam a bohatstvo pre tvoj nasledujúci život.
→ 3. Krok: Zharmonizovať a zapracovať prežitú udalosť do tvojho života. Tvoj života je obohatení o ďalšiu skúsenosť, z ktorej môžeš čerpať. Práve cez nešťastia a sklamania vie človek lepšie chápať život ako celok. Svetlo a tma, radosť a bolesť patria k nášmu životu. Len ak tieto protiklady akceptujem a vyrovnám sa s nimi, dokážem sa dopracovať k postoju človeka, ktorý vykročil na cestu šťastia.
→ Otázky na zamyslenie
1. Rozčuľuje a irituje ma, keď mi niekto pripomína moje zlyhania a udalosti, kedy som pociťoval sklamanie? Som v tom vyrovnaný?
2. Uvažujem s „chladnou hlavou“ nad minulými udalosťami svojho života?
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář