Jdi na obsah Jdi na menu

Aká samota...

27. 4. 2007

ObrazekMožno poznáme príbeh sv. Antona – otca mníšstva, narodeného okolo roku 251, ktorý bol synom egyptského roľníka. Keď mal 18 rokov, počul v kostole slová evanjelia: „Choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21). Pochopil ich ako výzvu utiecť od lákadiel sveta. Odsťahoval sa od svojej rodiny a rozhodol sa žiť chu¬dobný v chatrči na okraji dediny, kde sa zamestnával manuálnou prácou a trávil čas v modlitbe. Čoskoro si však uvedomil, že sa od neho vyžaduje ešte viac. Musel vzdorovať svojim nepriateľom - hnevu a chamtivosti - a musel sa nechať premeniť na úplne nového človeka. Jeho staré zlé ja muselo zomrieť, aby sa mohlo narodiť nové. Preto sa Anton utiahol do úplnej samoty púšte.

Samota je skúška ohňom, pri ktorej dochádza k premene človeka. Bez samoty ostávame obeťami našej spoločnosti a falošnej predstavy o sebe samých. Sám Ježiš vstúpil do tohto ohňa a bol pokúšaný troma lákadlami sveta: byť dôležitý („povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby“), byť veľkolepý („vrhni sa dolu“) a mať moc („toto všetko ti dám“). Tam, v tom ohni, potvrdil, že jeho identita je jedine v Bohu („Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“). Samota je miestom veľkého boja a zároveň veľkého stretnutia - boja s lákadlami zlého ja a stretnutia s milujúcim Bohom, ktorý ponúkol seba samého ako podstatu nového ľudského ja.

Môže to znieť odstrašujúco. Môže to v nás dokonca evokovať predstavu stredovekých asketických praktík, od ktorých nás Luther a Kalvín šťastne oslobodili. Ale keď sa nám podarí zbaviť sa všetkých týchto predsudkov, zistíme, že máme do činenia so svätým miestom, kde sa stretá služba s duchovným životom. To miesto sa volá samota.

Hovoríme, že v živote potrebujeme samotu. Myslíme tým však miesto a čas vyhradený iba pre seba, kde nás nik neruší. Kde sa môžeme ponoriť do vlastných myšlienok, vyliať si svoje srdce a robiť, čo chceme, nech je to čokoľvek. Samota pre nás najčastejšie znamená súkromie. Dospeli sme k mylnému presvedčeniu, že všetci máme nárok na súkromie. Samota sa potom stáva akoby duchovným majetkom, ktorého sa môžeme dožadovať na voľnom trhu s duchovným tovarom. Ba ešte viac. Samota sa pre nás mení na miesto, kde si môžeme znovu dobiť svoje „batérie“, či na roh v boxerskom ringu, kde nám ošetria rany alebo pomasírujú svaly a vhodnými povzbudeniami nám dodajú odvahu bojovať ďalej. Slovom, samotu si predstavujeme ako miesto, kde načerpáme novú silu pokračovať v boji s vlastným životom.

Táto „samota“ však nie je samotou svätého Jána Krstiteľa, svätého Antona alebo svätého Benedikta, Charlesa de Foucaulda či bratov z Taizé. Pre nich samota nikdy nebola a nie je súkromným liečebným miestom. Bola a je miestom obrátenia, miestom, kde umiera staré ja a na svet prichádza nové; miestom, kde sa rodí nový človek.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář