Jdi na obsah Jdi na menu

Ticho samoty...

19. 3. 2010
ObrazekPred 3 rokmi som na túto stránku napísal článok s názvom Aká samota... Keď som si znovu prečítal tú úvahu, uvedomil som si potrebu ticha a samoty v súčasnom svete. My kňazi sa stretávame s ľuďmi, cez naše ruky prechádzajú zodpovední i nezodpovední, šťastní i nešťastní, naplnení i prázdni, čnostní i plní zla. A čím viac nad týmito skutočnosťami uvažujeme, rastie poznanie potreby samoty pre každého človeka.

Rastie poznanie, že iná cesta z našej závislej spoločnosti, závislých a dysfunkčných rodín, nepochopených vzťahov je táto veľká cesta ticha a samoty. Ide o najjednoduchšiu duchovnú disciplínu ale súčasne najťažšiu. Totiž nikto z nás nechce byť spolu s niekym, koho nemá rád. Zotrvávať s vlastnými myšlienkami a pocitmi; prestať s mechanickým kolobehom modlitieb a len tak precítiť to, čo skutočne pociťujeme; myslieť, čo skutočne myslíme, je pravdepodobne najodvážnejším činom pre každého človeka.

Keď sa pozrieme do minulosti či do súčasných jednoduchých agrárnych spoločenstiev v krajinách tretieho sveta, môžeme vidieť ľudí, ktorí nepoznajú závislosť. Ľudia, ktorí žijú svoj jednoduchý a slobodný život, prežívaný s niekoľkými základnými pravdami. Na nás moderných ľudí pôsobí nespočetné množstvo skutočnosti: televízia, internet, rozhlas, billboardy, rozhovory... Tieto podnety sa zarývajú hlboko do nášho podvedomia a zanechávajú hlboké brázdy v našom myslení a pociťovaní. Tie skutočné a pravé pocity sú nimi umenšované, popierané či dokonca zabíjané.

Ticho tak znamená vstúpiť do tohto hrozivého miesta duše a urobiť si v ňom poriadok. Je súčasne technikou, ktorá otvára tento priestor možnosti poriadku. Dáva silu na jeho realizáciu. Dajme si otázku: Milujem ticho? Alebo aj keď ho nemám rád, nechávam mu dostatočný priestor?
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář