Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

V Talianskej cirkvi sa veľa hovorí o prepojení dvoch rozhodnutí pápeža Františka: darovať 270 synodálnym otcom knihu s názvom “Il profumo del pastore” (Vôňa pastiera) a výber nových biskupov pre dve dôležité talianske diecézy (Bologna a Palermo), ktoré sú sídlami kardinálov, ktorí volia pápeža. Kniha hovorí o ideále, ktorý je neustále pripomínaný nám kňazom a biskupom zo strany samotného Svätého Otca, aby sme boli “pastiermi s vôňou oviec”. Dvaja kňazi zasa poukazujú na jeho preferencie pri výbere nových pastierov lokálnych cirkví, ktorí sú “preti di strada” - kňazi ulice.

Pozvanie je silná vec. Pozývajúci ním vyjadruje, že mu záleží na tom, aby konkrétna osoba bola prítomná na nejakej udalosti, slávnosti či jubileu. Nemusí to byť hneď pozvanie k stolovaniu. Odmietnuť pozvanie vyjadruje presvedčenie, že niečo je pre pozvaného dôležitejšie ako udalosť, na ktorú bol pozvaný. Dnes to nemusí byť hneď nejaká aktivita či povinnosť. Môže to byť nechuť, pohodlnosť, nezáujem či iné hodnoty.

​V mladosti som veľmi rád čítaval rozprávky. Tie slovenské od Dobšinského boli moje obľúbené. Pomáhali mi pochopiť niektoré dôležité aspekty každodenného života: rozdiel medzi dobrom a zlom; vnímať každodenné maličkosti; ako tieto maličkosti vplývajú na budúcnosť; život má byť hľadaním neustáleho rastu; bez práce nie sú koláče a ani úspech (…) a mnohé ďalšie. Predsa jeden aspekt bol pre mňa veľmi silným (vtedy som si to nevedel vysvetliť). Mnohí ľudia to nepochopia po celý svoj život a neprežijú ho ako jedno veľké dobrodružstvo.

Súčasný svet tento spôsob konania veľmi nechápe (často ani nepozná), aj keď ho potrebuje omnoho viac, ako tradičná spoločnosť. Reč je o pokore. Žije v nás predstava, že sme stvorení pre slávu. Potrebujeme chváliaci pohľad a úctu druhého. Veď človek sa svojou bojovnosťou a ambicióznosťou stáva protagonistom v ľudských dejinách. Pričom si málo uvedomuje, že čnosť pokory mu umožňuje človeku pochopiť seba, svet a vlastné miesto v ňom.

​Viesť dialóg je ťažká ale aj silná udalosť. Dokáže to len ten, ktorý trpezlivo načúva druhému a snaží sa mu porozumieť. Zároveň v pravý čas otvára ústa, prehovorí a je tiež vypočutí. Dve osoby sa nachádzajú v situácii, kedy názory toho druhého nepovažujú za omyl či klamstvo. Takéto stretnutie sa stáva opravdivým dialógom, z ktorého každý vyjde ako darca i obdarovaný. Takáto otvorenosť a sloboda dialógu je potrebná aj medzi človekom a Bohom.

Dejiny potvrdzujú slová amerického spisovateľa a filozofa Ralpha Waldo Emersona, ktorý napísal: “Vypočítavý človek nie je nikdy milovaný.” Vypočítavosť sa v súčasnej kultúre často zamieňa s čnosťou. Ale skôr by sme ju mohli definovať ako metódu konkrétneho človeka, ktorou posudzuje okolité dianie a následne kalkuluje možnosti pri rozhodovaní, aby dosiahol pre seba čo najväčší materiálny i nemateriálny osoh.

Vo farnosti máme ornát (to vrchné oblečenie, ktoré kňaz nosí na sebe počas slúženia sv. omše), ktorý viackrát mal na sebe počas slávenia liturgie pápež Pavol VI. Nikto ho veľmi nechce nosiť, ja ho však mám veľmi rád. Je to jednoduchý kus látky, ale veľmi jemný na dotyk a ľahučký. Na niektorých miestach už vidno zub času. Človek sa v ňom cíti, akoby sa ho jemne dotýkala Božia ruka.

Dejiny myslenia ponúkli mnohé definície slobody. Od veľmi silných pomenovaní až po mnohé absurdity. Od previazaní s ľudskou existenciou, kde “ja som ten, ktorý sa rozhoduje; ak neexistujem, potom sa nerozhodujem”, až po chápanie slobody ako “vyjadrenie nezmyselnosti ľudského života, ktorý je odsúdený k slobode”. Krásu opravdivej slobody nám neustále pripomína Sväté písmo.

Včera ma zastavil istý muž, ktorý pracuje v nemocnici. Položil mi otázku: “Padre, keď chodím po vizitách, dostávam od ľudí neustále jednu a tú istú otázku.” Už som tušil, ktorá to bude. “Prečo musím toľko trpieť? Čo som urobil?” Vtedy som si uvedomil, že otázka utrpenia nemá jednoduchú odpoveď. Na jedne strane obrana pred ním je tým najväčším motorom v celých ľudských dejinách. Na druhej strane tieto dejiny svedčia o tom, že zostáva neustálym tajomstvom.

“…zdvihni hlavu a poobzeraj sa okolo…” Bez toho totiž človek nemôže vnímať udalosti okolo seba, vnímať krásu človeka stojaceho pred ním, dobrodružstvo situácie odohrávajúcej sa v jeho priestore, pohyb nestále plynúcich udalostí, myšlienku vychádzajúcu z mysle hovoriaceho… Teda zdvihnúť hlavu, znamená rozpoznať prítomný okamih. Okamih, v ktorom sa mu Boh a Svet neustále prihovárajú a pozývajú ho, aby vystúpil zo svojho uzatvoreného sveta.