Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Osobnosť Benedikta z Nursie netreba predstavovať. Velikán, ktorý pozval Európskeho človeka hľadieť do hĺbky vnútra a to skrze modlitbu a prácu. Tieto dva rozmery jeho života a ohlasovania sa mali prejaviť v spoločenskom a politickom živote. Situácia spoločnosti a Cirkvi vtedajšej dobe nebola ďaleko od súčasnej. Dokonca by som povedal, že v mnohých aspektoch bola rovnaká. Spoločnosť pod tlakom nových národov, kultúr, myšlienok; Cirkev vzdialená od evanjeliových právd a vízii; spoločnosť bez ducha a smerovania.

Zlo neznamená trpieť a neznamená zomrieť. Že ja trpím, ja umieram. Pretože takéto uvažovanie vedie človeka k tomu, že sa uzatvára pre druhým zo strachu. Ale zlo znamená trápiť a nechať zomrieť. Totiž Zlo, ktoré prichádza z vonku provokuje (z latinského pro-vocare, čo znamená “volať von”) to latentné-spiace vo vnútri človeka vyšlo na povrch. Aby sa prejavilo navonok. Aby človeka priviedlo k tomu, aby spôsoboval trápenie a zabíjal (môžeme zabíjať vieru, nádej, lásku, ale i telesne - napr. nevšímavosť, nezáujem, odmietnutie).

Hovoriť o kríze, znamená hovoriť o nejakej traumatickej alebo stresujúcej zmene, ktorá sa dotýka jednotlivca alebo spoločenstvo (dokonca môže ovplyvniť celú spoločnosť). Často sa jedná o nestabilnú a nebezpečnú etapu. Pojem pochádza z gréckeho slova κρίσις (krisis), čo môžeme preložiť ako rozhodnutie, voľba, súd dokonca aj ako diskusia. Hovoríme o situácie, ktorá privádza človeka k hľadaniu pravdy o živote i o nevyhnutnosti a naliehavosti správneho rozhodnutia.

​Panta rhei alebo nepresne panta rei (v gréckom písme πάντα ῥεῖ - panta rhei - všetko plynie) je Platónova skrátená interpretácia tvrdenia antického filozofa Herakleita, že „zostupujeme i nezostupujeme do tých istých riek, sme to my i nie sme to my, lebo sa nedá dva razy vstúpiť do tej istej rieky“. Aj keď nie so všetkými závermi Platóna by sme museli súhlasiť (napr. že neexistuje bytie v pravom zmysle slova), ale prijať, že všetko sa neustále mení môžeme. Že aj ja nie som tým, čím som bol včera. Moje postoje, moje myšlienky, moje správanie, realizácia môjho ja je iná.

Viete, že existuje akademická vedecká disciplína, ktorá sa zaujíma a študuje fenomén, ktorý nazývame “voľný čas”. Teda čas v živote človeka, ktorý nie je poznačený povinnosťami z práce a nutnými domácimi povinnosťami. Niektorí sociálni akademici kritizujú takéto striktné definovanie tohto času poukazujúc, že aj venovanie hobby alebo oddych (trávenie voľného času) je prepojené (napr. prípravou) s profesiou či zamestnaním. Že uchopenie tohto času ako “voľný” je príliš iluzórne a človek je “nútený” ho tráviť istým spôsobom.

Čo vás napadne, ak poviem: “Sila dotyku”? Niekto si predstaví malé dieťa túžiace po objatí matky. Iný mladých ľudí objímajúcich sa na pohyblivých schodoch v obchodnom dome. Ďalší pohladenie starca ošetrujúcou zdravotnou sestrou. Mohli by sme hovoriť o ďalších a ďalších príkladoch, kde tento dotyk veľa znamená a je vyjadrením túžby ale aj daru. Dotyk, ktorý dáva život a, v ktorom sa prijíma sa prijíma život (alebo aspoň dáva impulz k životu).

Pôst je jeden zo spôsobov obnovy vnútra človeka (spolu s almužnou a modlitbou). Po telesnej stránke je očistou tela, kedy sa vylučujú z neho škodlivé látky. Po spoločenskej stránke, ide o prežívanie vnútorného spoločenstva (spoluúčasť) s tými, ktorí zakúšajú hlad nie preto, žeby si to vybrali. Po psychologickej by sme ho mohli nazvať spôsob, ktorým sa človek učí ako ovládať vlastné ľudské chúťky a túžby - umožňuje mu vlastniť seba samého. Po nadprirodzenej je to spôsob obrátenia a kajúcnosti za spáchané hriechy.

"Vo vzťahu k diablovi sa ľudia môžu dopustiť dvoch rovnako závažných chýb. Prvá z nich by bola neveriť v nich. Druhou chybou je v nich veriť a súčasne mať o nich prílišný a nezdravý záujem. Diabol má z oboch týchto chyb rovnako veľkú radosť a vítajú medzi sebou rovnako nadšene materialistu aj čarodejníka." Clive Staples Lewis

Strach a dôvera sú dva protichodné postoje alebo pocity, ktoré napĺňajú srdce človeka. Prvý ho brzdí v realizácii a druhý povzbudzuje k napredovaniu. Ak rastie jeden, druhý ubúda. Strach prichádza z poznania ohraničenosti človeka a stavia na tom, čo je pre nás nemožné. Je postavený na negatívnych skúsenosti nášho života, na chybách z našej minulosti a predstave, že prekonať prekážky života je veľmi ťažké alebo priam nemožné.

Laicky definujeme zázrak (latinsky «miraculum», teda vec podivuhodná či úžasná) ako udalosť, ktorá je nevysvetliteľná prírodnými zákonmi, a ktorá je považovaná za dielom Boha realizovaná priamo ním alebo prostredníctvom človeka obdarovaného Božou silou. Ešte krajšiu definíciu som našiel v jednej knihe, ktorá zázrak definuje ako “znamenie pozorovateľné zmyslami, ktoré má duchovný význam”.