Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Už Aristoteles sa zamýšľal nad tým, čo prináša človeku opravdivú (večnú) radosť. V prvom rade je to čnosť - teda absolútna mravná zdatnosť alebo duševná zdatnosť (areté). Vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým, a ktorým robí svoj výkon dobrým. Vo svojom uvažovaní ale dopĺňa, že samotná čnosť nie je dostatočná. Sú potrebné aj pominuteľné dobrá pre plnosť života - ako majetok, zdravie, vzťahy, kariéra - ale vždy prežívané vo vzťahu s čnosťou.

Nemusíme veľmi uvažovať a lámať si hlavu, aby sme pochopili, že Cirkev nie je spoločenstvo expertov a supermanov. Nie je ani spoločenstvo svätcov a dokonalých ľudí. Je to spoločenstvo malých a vyvýšených, stratených a nájdených, hriešnikov a vykúpených. Moc tohto spoločenstva pochádza z odpustenia, ktorým Boh pretvára človeka. Človek je tak pred Bohom ako dieťa, teda bytosťou, ktorá sa pohoršuje, strápňuje a neustále stráca, ale nikdy nie je preto odhodené a zatratené. Aj keď je potrestané, ale súčasne je mu odpustené.

Je veľmi jednoduché niekoho odradiť od nadšeného zanietenia pre nejakú vec či úlohu. Čítajúc však mnohé vyjadrenia veľkých mysliteľov, sklamanie a následná skľúčenosť nie je realitou, ktorá prichádza z vonku. Je to stav, ktorého pôvod pochádza z mylnej predstavy o sebe samom. Francúzsky spisovateľ Michel Quoist to pomenoval veľmi výstižne: “Sklamanie je stálou skúškou prehnanej dôvery vo vlastné kvality a veľmi malej dôvery v Božiu pomoc.” Preto Božia sila a pomoc blížneho sú silné prostriedky proti sklamaniu a skľúčenosti.

Život citlivého človeka rýchlo naučí, že čím jednoduchšie a rýchlejšie nadobudnutá vec alebo skutočnosť, tým je menejcenná. Dalo by sa nad tým mnoho polemizovať, ale vo všeobecnosti je to pravda. Paradoxom je, že neustále vyhľadávame práve tieto pohodlné životné cestičky. Veď prečo by som si mal “komplikovať” vlastný život.

Jeden z najvýznamnejších politikov 19. storočia, zakladateľ Nemecka a jeho prvý spolkový kancelár Otto von Bismarck vyjadril: “Ľudia budú lepšie spať, ak nebudú vedieť, ako sa robia pre nich klobásy a politika.” Lepšie nevedieť pozadie, aby bol človek kľudný. Aj v bežnej komunikácii občas zaznieva konštatovanie: “svätá nevedomosť”, ktoré potvrdzuje výhodnosť hlbšej neznalosti reálnych skutočností. Človeka potom netrápi niečo a nie je zodpovedný za niečo, o čom nemal poznanie.

Včerajším úvodom k zamysleniu som nechcel nikomu zobrať entuziazmus alebo túžbu po selfie so Svätým Otcom Františkom. Môže to byť opravdivá túžba po zvečnení stretnutia sa s inkarnovaným ideálom, ktorý Svätý Otec neustále predstavuje. Ako to vyjadril jeden môj známy (môžem povedať priateľ, ktorého som ešte osobne nestretol): “Neberte chlieb deťom. Selfie s pápežom môže byť začiatkom. Nie teda pre Vás, ale pre mnohých hej.”

Po ročnom pobyte v Ríme na štúdiách, pri návrate na Slovensko v lete, som dostával často otázku: “A stretol si už Pápeža?” Môžem povedať, že ho stretávam každý deň, keď zoberiem do rúk L'Osservatore romano (vatikánsky denník) a čítam jeho príhovory. Osobne som sa s ním nestretol, aj keď príležitostí za ten rok už bolo viacero. Pravdu povediac nestojím o urobenie si jednej obyčajnej selfie so Svätým Otcom, ktorú by som mohol zavesiť na Facebook. Ale pozvanie šálku kávy alebo na argentínske maté z kalabasy by som bral hneď. Totiž nie je stretnutie ako stretnutie. A sú rôzne motívy, prečo by sme sa chceli stretnúť s druhým.

Túžba vládnuť nad druhým jestvuje od kedy je človek človekom. V kontexte sociológie: “Moc je možnosť, ktorou jednotlivec dokáže presadiť vlastnú vôľu aj voči opozícii, konajúc v priestore nejakého sociálneho vzťahu (napr. rodiny, organizácie…).” (Max Weber). V politike to znamená: “Legitímne odovzdanie - jednému alebo viacerým - schopnosti stanovovať pravidlá pre všetkých, vynútiť si od ostatných prijatie týchto pravidiel a prijať konkrétne rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre všetkých.” (Raymond Aron). Teda ide o legitímne presadenie vlastnej predstavy - či pozitívnej alebo negatívnej.

Mnohí z nás v detstve a v mladosti mali lepší vzťah s kamarátmi ako s vlastnými súrodencami. Vedeli sme sa s nimi omnoho úprimnejšie porozprávať a zdieľať. Tieto priateľstvá sú často na určité obdobie. Presťahovaním sa, zmenou školy či zamestnania, rastom nachádzame nové priateľstvá a známosti, avšak rodina stále zostáva. Puto rodiny prekračuje tieto známosti. Je paradoxom, že viac dbáme o budovanie priateľstiev ako rodinného prostredia.

Človek sa tomu učí celý život. Mnohí z nás k tomu nikdy nedôjdu. Dalo by sa očakávať, že na sklonku nášho života, v posledných rokoch, budeme v tom perfektní. Bohužiaľ, len niektorí dosiahnu tento cieľ, že budú schopní načúvať. Keď sme ako deti, svet sa točí okolo nás. Ešte ani nevieme rozprávať a od rodičov, starých rodičov neustále prichádzajú slová: “No, čo je? Čo mi chceš povedať?”