Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

V súčasnosti sa rozmohli oslavy, a to nehovorím len uplynulých fašiangových zábavách a plesoch. Hovorím o oslavách rôznych osobných udalostí - kedy sa nám niečo podarilo uzavrieť a teraz môžeme začať nový úsek života. Môžu to byť udalosti, ktoré sa dotýkajú tak života v spoločnosti ako aj náboženskej komunity. Napríklad svadba, prvé sv. prijímanie ale aj promócie, odchod na dôchodok…

V živote je človek od narodenia porovnávaný s inými. Dieťa sa narodí a hneď začne hodnotenie: nos má po otcovi, oči po mame. Trošku podrastie a hneď počúva: pozri ako sa iné deti pekne hrajú, prečo ti si zlý? Ide do školy a po písomkách: čo si dostal? a ostatní ako dopadli? Nakoniec si zvykneme porovnávať druhých a porovnávať seba s druhými. Niekedy je to pre naše dobro, keď povzbudený druhými ma to povzbudzuje ku aktívnosti a snahe. Naopak, niekedy na našu škodu, kedy mi to bráni rozvýjať autentickosť mojej osoby a uchyľujem sa ku kopírovaniu druhých.

Aj keď odpoveď dnešného človeka na otázku: “Ako sa máš?” je často dobre, po nej však nasleduje vyjadrenie nespokojnosti nad stavom veci, ktoré sa odohrávajú okolo nás. Zvyčajne lamentujeme nad tými, ktoré sa nás osobne netýkajú, ale neodpustíme si spomenúť aj tie, ktoré sa dotýkajú aj našej osoby. Dokonca sú súčasťou nášho života.

Čo vám príde na myseľ, keď sa spomenú slovíčka morálka či etika? V súčasnom spôsobe myslenia to budú asi otázky typu: “Čo musím urobiť?”, “Aké rozhodnutia musí naplniť?” alebo “Čo musím urobiť, aby som bol šťastný?” Pre antického človeka otázka išla omnoho hlbšie, ako len napĺňanie istého obrazu. Etika a morálka sa zameriavali na podstatu existencie samotného človeka, na zmysel jeho života, na jeho životný projekt. A tak ich otázkou bola: “Ako by mal vyzerať môj život?” alebo “Ako by som mal žiť?”

Ako často sa človek stretne so skúsenosťou nepochopenia zo strany druhého. Nechápeme, čo nám iní hovoria z pokladu múdrosti, ktoré nadobudli skúsenosťou alebo skúmaním života. Totiž, každý z nás je nejako definovaný - hodnotami prijatými od rodičov, prežitými skúsenosťami, ovplyvnený radostnými i bolestnými udalosťami - čo nám umožňuje vidieť realitu z jednej strany.

V ľudskom živote je možné pozorovať mnoho paradoxov. Jeden z pozorovateľných je to, že čím viac možností človek má, tým viac lamentuje a je nespokojný. Život nás učí, nestačí mať možnosti, dokonca nestačí ani naplno využívať tie možnosti. Svedčia o tom mnohé neuspokojené životy a dokonca s takými perspektívami, že jeden by až zaplakal. Stále si kladiem otázku, či to, čo chýba je niečo spoločné pre všetkých alebo to závisí od jednotlivcov.

Čo je pravda? Kde je pravda?, nie sú len otázky minulosti a ešte viac prítomnosti. Sloboda slova, ktorú si veľmi vážim a je pre mňa dôležitým aspektom života, má za cieľ priviesť človeka k pravde. Zdá sa vám, že sa to deje? Umožňujú nám média, do ktorých môžeme už aj aktívne (môžete napríklad tento príspevok komentovať) i pasívne vstupovať (môžete pravidelne prichádzať na túto stránku), uchopiť pravdu? Iste budete so mnou súhlasiť, že je to stále ťažšie a ťažšie.

Netreba ďaleko chodiť, aby sme si uvedomili uzatvorenie sa dnešného človeka do seba. Stačí sa pozrieť na osobný život každého z nás. Nehovorím tu o komunikácii. Tam hovoríme aj to, čo by sme niekedy nemuseli. Ale skôr v odovzdanosti sa druhému, v spoľahnutí sa na druhého. Vedieť dôverovať a zveriť sa do vôle druhého. Chce to úžasnú pokoru, keď otec príde prosiť niečo o dospelého syna, matka od dcéry.

Osobne som si v dnešných dňoch uvedomil dve skutočnosti. Buď sa uzatvárame do seba. Žijeme si ten svoj vnútorný svet samy pre seba. Niečo, čo je v nás, čo je tým bezpečným brehom. Alebo vyjdeme zo seba, ale keď vykročíme na more, hneď sa zdvihne búrka rozhorčenia. Napríklad, keď ochraňujeme s horlivosťou v mene presvedčenia a viery tieto prijaté názory. A my tejto búrke podľahneme, nechávame sa unášať vášňou sveta.

Materialistický voluntarizmus Friedricha Nietzscheho redukuje ľudské fenomény na niečo neľudské. Ako veľký “pozorovateľ seba samého”, uvažuje iba nad svojím životom. Hľadá pravdy, hodnoty či impulzy pre zlepšovanie sa bez toho, aby pozeral za hranicu seba samého. A tak žiť pre neho znamená: Prebudiť v sebe niečo, čo chce zomrieť. Byť krutý či neľútostný voči všetkému tomu, čo sa vo vnútri človeka stáva slabé a staré. Takýto postoj potom rozšíriť aj navonok.