Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Možno aj vy poznáte ľudí z vášho okolia, ktorí majú dar seba-prezentácie. Hovoríme tomu: Vedia sa predať! Dokážu dokonale prezentovať a ponúknuť na obdiv aj tu najbanálnejšiu vec zo svojho života. Môžu to byť sliepky, ktoré kotkodákajú pri každom znesenom vajci alebo aj ľudia, ktorí sa naozaj vyznajú v tom, čo robia. Neviem, či to chce veľa cviku, aby človek nadobudol takýto dar. Ale často je v tom omnoho viac rečí ako reality.

Človek zvykne skonštatovať: “Toto nemá cenu!” Zbytočne robiť ďalšie kroky pre dobro toho druhého. Ide o rezignáciu nad stavom iného človeka alebo spoločnosti. Nemá význam strácať drahocenný čas energiu, ktoré môžeme kreatívne investovať a využiť na rozvoj niečoho iného. Je pravdou, že hovoríme o lámaní palice nad istou realitou, ale aj o nádejnej investície do inej.

Zvykli sme si na realitu, v ktorej druhý je jednoducho “druhý - iný či zvláštny”. A je to pravda. Nesie v sebe iný batôžtek osobnej histórie, iný hodnotový rebríček, inú osobnú kultúru správania. Často je nami považovaný ako nezvaný či konkurent, inokedy votrelec či dokonca nepriateľ. Preto ho hodnotíme, meráme a súdime.

Clive Staples Lewis vo svojej famóznej knihe Rady skúseného diabla napísal: “Ľudia žijú v čase, ale Boh im za cieľ určil večnosť. Myslím si, že si teda praje, aby venovali pozornosť hlavne dvoma skutočnostiam: večnosti a tomu časovému úseku, ktorý sa nazýva prítomnosť.” A pokračuje: “veď prítomnosť je ten bod, v ktorom splýva čas s večnosťou.”

Nikto o nich nechce hovoriť, ale všetci vedia, že oni definujú ľudské životné nasmerovanie. Reč je o hodnotách. Teda, čo je pre človeka cenné? Čo alebo kto predstavuje náš poklad? Do čoho investujeme v živote? Iste: mentálne zdravý človek túži po šťastnom živote, po domove, dobrom zamestnaní, po uspokojení a atď. To ešte neznamená, že túto túžbu napĺňa alebo že ju napĺňa správnym spôsobom.

Rímsky politik a autor niekoľkých literárnych diel Marcus Porcius Cato napísal, že: “Ľudský život je ako železo. Keď ho používaš, opotrebúva sa. Ak ho nepoužívaš, zhrdzavie.” Tak či onak je v stave opotrebovania. Záleží však na tom, či bude mať peknú lesklú farbu, ale bude opotrebovaný. Ale ho pohltí hrdza a stratí svoj lesk.

Pred časom som počul v televízii pomenovať diagnózu dnešného človeka týmito slovami: “presýtené telo a hladná duša”. Nebol to nikto iný, ako charizmatický kňaz Maroš Kuffa. Asi lepšie by sme to nedokázali vystihnúť. Ale naskytá sa tu otázka: čo s tým? Odpoveď nepotrebujeme hľadať dlho - stačí si otvoriť manuál na obdobie obnovy ducha (pôstneho obdobia), a hneď nám vyskočia tri slová: almužna, modlitba a pôst.

Niekto o nej spieva; niekto o nej básni; niekto o nej sníva; niekto je po nej hladný; len akosi je málo tých, ktorí ju chcú žiť. Hovoríme o láske - o láske, ktorá nastaví aj druhé líce, len aby dala šancu k zmene. Láska, ktorá ide za hranicu reciprocity. Ľahko konštatovať, ale ťažšie žiť v každodennosti. To ale neznamená, že nad ňou nemáme uvažovať. Super slová, ktoré napísal C.S.Lewis: «Položili ste krásu, energiu a plodnosť vedľa mŕtvych, sterilných vecí. Presne tak sa naša “slušnosť a zdravý rozum” javia ako sivé a mŕtve vedľa blahodarnosti lásky.»

Zákon predpokladá spravodlivosť a trest. Trest je takto reakcia sociálneho prostredia na isté prejavy správania, ktoré znamenajú porušenie noriem. V práve trest napĺňa tri podstatné úlohy: 1. pomenovanie zlého správania a negatívneho hodnotenia samotného činu ale i páchateľa; 2. definuje sankciu páchateľovi uznanému za vinného zo spáchania tohto činu v závislosti od závažnosti činu; a 3. samotný trest by mal mať za cieľ ochranu spoločnosti pred ďalším podobným konaním ale aj výchovný charakter pre páchateľa ale aj pre spoločnosť.

Hľadiac na svet, ktorom sa dejú hrozné veci, ktoré si ani nevieme predstaviť, a o ktorých nám sporadicky prinesú masmédia nejakú tu čriepku (nehovorím tu o konšpiračných a demagogických internetových stránkach ako parlamentnilisty.cz, zemavek.sk, medzicas.sk a iné či rádio Slobodný vysielač). Ale aj na neporiadok v tom najbližšom prostredí farnosti, spoločnosti, mestskej časti či v našich ľudských srdciach. Pýtam sa: “kam sa ten svet ženie?”