Jdi na obsah Jdi na menu

Po mene

5. 3. 2015

http://image.nanopress.it/viaggi/fotogallery/628X0/107189/chiamaAni si neuvedomujeme ako meno človeka veľa znamená pre vzťah. Ťažko niekoho zaujmeme prístupom zavolania “hej ty tam”. Taktiež, ako málo efektívny je imperatív vyjadrený spôsobom “je potrebné to urobiť”. Aj naše zapamätanie si mena človeka veľa napovie. Ako sme pojali toto naše prvé stretnutie: ak nás človek zaujme, je pre nás potrebný alebo sympatický, jeho meno si zapamätáme omnoho skôr, ako meno niekoho, o ktorého sme len tak zakopli a veľmi nás neohúril.

V dnešnom evanjelium je už odpočiatku vyjadrený vzťah Boha k aktérom podobenstva, prinášajúcim veľkú výzvu. Boháč nemá svoje meno - je jeden z mnohých, ktorí si nezaslúžia povšimnutie. Nemá dejiny, ignoruje Boha a Boh ignoruje jeho. Vytvoril si priepasť medzi ním a tým, čo sa nachádza vo svete. Neuvedomuje si, že pod jeho bránami prebýva chudoba. Priepasť nezáujmu, ktorá mu neumožňuje vstúpiť do vzťahu. Nie, žeby na to nemal prostriedky, ale pre svoj egoizmus.
Naopak chudobný a biedny ležiaci pri boháčovej bráne nie je hocikto. Je to konkrétny človek menom Lazár. Hodný Božieho povšimnutia. Nie pre svoju aktívnosť, nie pre svoju vernosť ale pre svoju túžbu živenú vo svojom srdci. Ježiš o ňom hovorí ako človeku nádeje. Ktorý svojou prítomnosťou a otvorenosťou je pripravený vstúpiť do vzťahu, aj keď nemá na to prostriedky, nie však z vlastnej chyby.

Máme dobrý začiatok, Ježiš nás uisťuje: “radujte sa, že sú vaše mená sú zapísané v nebi” (Lk 10,20). Svojím krstom (čo pre mnohých z nás nie je naša zásluha, t.j. sme pozícii Lazára ležiaceho pri bráne) sme vstúpili do vzťahu s Bohom. On nás pozná po mene. Zároveň náz pozýva do prežívania túžby po milosti, ktorá prichádza od neho. Táto túžba ale aj jej naplnenie nás stále viac posúva k nemu. Nebojme sa načiahnuť po Božej milosti a jeho prítomnosti. Táto milosť človeka otvorí aj pre potreby blížneho. Umožní prekonať priepasť egoizmu a naplnenie lásky voči tomu druhému.

 

Lk 16,19-31: Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘ No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘ Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘ Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘ Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

komentár

(Matulay, 9. 3. 2015 16:33)

Pekné vysvetlenie významu mena v súčasnsoti a hlavne potom - metafory, ktorá je vlastne skutočnsoťou, že mená určitých ľudí sú zapísané v nebi.