Jdi na obsah Jdi na menu

Svet búrky

31. 1. 2015

http://1.bp.blogspot.com/-XjSDWFa0GSI/TV5XhXkFMWI/AAAAAAAAANE/gwVčera som otvoril tému, ktorá je pre duševný rozvoj človeka neskutočne dôležitá. Ide o vyjdenie zo zahľadenosti do seba a zameranie sa na niečo, čo presahuje moje ja. Človek rastie, keď sa otvára pre druhého a stará sa o jeho pohodlie, priľnie k novým skupinám, novým ideám a novým ambíciám, vzďaľuje sa veľmi chytľavej bezprostrednosti tela a egocentrizmu”. Teda naberá odvahu vyjsť zo seba a prejsť cez rozbúrené more na druhú stranu, ktorú nepozná a je vzdialená. Je to riziko, ale bez ktorého nedokáže naplno rozvinúť svoju osobnosť.

Úryvok z Evanjelia začína práve touto výzvou: “Prejdime na druhý breh.” Je potrebná odvaha zanechať pokojné brehy pevniny a nastúpiť na loďku, ktorá sa zmieta na vlnách mora. Prekročiť hranicu pohodlnosti a s odvahou čeliť rizikám a otáznikom, ktoré život viery prinesie. Preto aj Kristus, keď hľadí na ustráchaných učeníkov, sa ich pýta: “Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?” Ona je tým aspektom, ktorá znova dvíha človeka z prachu strachu k odvahe prekonávať samého seba a prijať výzvy života k dosiahnutiu svojho cieľa.

Osobne som si v dnešných dňoch uvedomil dve skutočnosti. Buď sa uzatvárame do seba. Žijeme si ten svoj vnútorný svet samy pre seba. Niečo, čo je v nás, čo je tým bezpečným brehom. Alebo vyjdeme zo seba, ale keď vykročíme na more, hneď sa zdvihne búrka rozhorčenia. Napríklad, keď ochraňujeme s horlivosťou v mene presvedčenia a viery tieto prijaté názory. A my tejto búrke podľahneme, nechávame sa unášať vášňou sveta. Vtedy akoby nás Kristus ponechával samých na seba, akoby si v tom okamihu pospal. Vtedy sa pýtame: “Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?” a on po jeho prebudení nám dáva otázku: “Ešte stále nemáte vieru?”
S vierou vykročme zo seba, ale súčasne sa nenechajme rozhodiť náladou rozhorčenia tohto sveta. Kristove posolstvo vzbudzuje v tomto svete rozdelenie, ale tomu, kto uverí prináša vnútorný pokoj.

 

Mk 4,35-41: Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

komentár

(Matulay, 1. 2. 2015 11:06)

To je práve to čo cítim, mali by sme vyjsť zo zákopov a svoju vieru aktívne brániť.
To, že sa ustráchane krčíme v zákopoch (laviciach kostolov) nám nepomôže. Nepriateľ je priamo zlý a ten sa nezmiluje, ani jeho synovia.
Vďaka našej pasivite a nášmu strachu ovládnu všetko okolo našich chrámov, a ja osobne predpokladám, že nakoniec sa pustia aj do nich.