Jdi na obsah Jdi na menu

Úžas, ktorý mení

4. 2. 2015

http://universomamma.it/wp-content/uploads/2013/01/133139677_merA sme pri mojej najkrajšej téme: vedieť žasnúť. Už od malička objavujeme krásy sveta. Postupne sa učíme tomuto prejavu nad nepoznaným a objaveným, nad túžbou a naplnením. Múdri rodičia, vedia s týmto pocitom dieťaťa jemne pracovať. Veď bolo by hlúposťou, zabiť tento pocit úžasu v dieťati. Podľa mňa sú dve skutočnosti, ktoré im v tom pomáhajú: nedávať dieťaťu všetko naraz a naučiť dieťa žasnúť nad maličkosťami a najlepšie duchovnými.

Ako čítame v dnešnom evanjeliu, ľudia v Nazarete žasnú nad slovami a skutkami Krista. Poznajú ho ako človeka, ale neodhalili jeho pravý pôvod. O jeho obyčajnosti ich presvedčili každodenné kroky, slová a skutky ním prežívané počas mladosti v Nazarete. Slová a skutky, ktoré koná teraz, ich však nepresvedčia o prorockej a mesiášskej službe, ktorú prijal od svojho Otca. Jeden kontakt s ním ich presvedčil ale druhý už nie. Zostávajú v pozície úžasu ale nie viery, ktorá uspôsobuje človeka na prijatie Božej milosti ponúkanej prítomnosťou Krista.

Keď mám čas, zájdem si na návštevu nejakého kostola v Ríme. Zvyčajne si sadnem na nejaké odľahlé miesto pomodlím sa v tichu ruženec alebo breviár. Niekedy zostanem tam ešte pár minút pozorujúc turistov, ako si obzerajú chrám. Často sa pozastavia aj nad mnohými umeleckými drobnosťami a krásou architektúry samotnej stavby. Neviem však, či si uvedomia kto je v tom chráme prítomný a čo inšpirovalo človeka pred pár storočiami postaviť takú veľkolepú stavbu. Dokonca dokonale opracovanú aj na miestach, kde ľudské oko ani nedovidí. Pri tomto pohľade (a aj mnohých iných udalostiach - napr. pri pohľade na dieťa, na krásu prírody, tajomstvo choroby, mystike objatia…) som si uvedomil jednu bolestivú skutočnosť: Nežasneme aj my nad mnohými skutočnosťami bez toho, aby sme si oživovali svoju vieru?

 

Mk 6,1-6: Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

komentár

(Matulay, 4. 2. 2015 12:30)


Rozvoj postmodernej techniky mnohých nás zbavuje schopnsosti žasnúť - táto schopnosť zostáva doménou detí.
Neschopnosť žasnúť nás priipravuje o šťastie.
Ako kresťan sa pomaly učím žasnúť nad stavbami predkov -osobitne hradov a chrámov Božích, pri sledovaní dokumentárnych programov o vzniku života a vesmíru žasnem nad genialitou Boha ako kreátora všetkého, pri pohľade na malé bábätká žasnem nad ich milotou a krásou - sú obrazom malých anjelikov, sú dôkazom ich existencie. A v takých chvíľach opäť pociťujem šťastie.