Jdi na obsah Jdi na menu

Realita

17. 2. 2015

Po dlhom čase som sa stretol s manželským párom, ktorí mi ako bohoslovcovi počas pastoračného ročníka veľmi pomáhali. Kapučíno s kornetom po rannej omši, dve dcéry chodievali na striedačku dennodenne dávať lekciu taliančiny či pár výletov do okolia boli čosi, čo mi pomohlo ako 20 ročnému zorientovať sa trochu v živote. Po tradičných otázkach okolo diania v na ostrove Ischia odkiaľ pochádzajú, pýtal som sa aj na tri dcéry. Muž mi hovorí: “Všetky sa rozutekali do sveta: jedna v Turíne, ďalšia v Miláne a posledná na Sicílii. Keby sme to vedeli, urobili by sme si ešte ďalšie 3 deti, aby len predsa jedno s nami zostalo.” A ešte pokračoval: “nehovorím to len mojím dievkam, ale všetkým mladým. Ak môžu po telesnej stránke, len aby mali viac detí, lebo zostanú sami. Ale často pozerajú na mňa ako na starého a nemoderného. Nechápu to.”

http://blog.libero.it/Animaweb/newcom.php?mlid=310391&msgid=1077Ako často sa človek stretne so skúsenosťou nepochopenia zo strany druhého. Nechápeme, čo nám iní hovoria z pokladu múdrosti, ktoré nadobudli skúsenosťou alebo skúmaním života. Totiž, každý z nás je nejako definovaný - hodnotami prijatými od rodičov, prežitými skúsenosťami, ovplyvnený radostnými i bolestnými udalosťami - čo nám umožňuje vidieť realitu z jednej strany.
Podobné vidíme aj v evanjeliu zo strany farizejov ale aj učeníkov. To nastavenie Ježiš nazýva kvasom, ktoré umožňuje cestu nadobudnúť tú správnu formu. Je to niečo pridané, ale zároveň sa stáva súčasťou človeka a ovplyvňuje ho. Učeníci sa majú chrániť tohto nastavenia farizejov, akým nazerajú na svet a Boha. To im neumožňuje vidieť realitu, ktorá ich obklopuje. Do takejto skútočnosti môže upadnúť aj učeník, ako sa to stalo dvanástim.

Niekedy nám kresťanom vyčítajú, že nežijeme v realite. Akosi žijeme ešte v stredoveku či v iných obdobiach. Pamätám sa na Pochod za život pred dvoma rokmi, ako na istom mieste stál malý hlúčik 6-8 ľudí, ktorí držali trasparernt nad hlavami s nápisom: "nežijeme v stredoveku". Ale nežijeme ani v 20. storočí dvoch svetových vojen, režimov a liberálnej nezodpovednosti. Možno je čas, aby sme vstúpili do reality, s postojom zodpovednosti a prijatí jasných pravidiel, ktoré človeka privedú k pravej ľudskosti. Toto je realita. Nie fikcia nezodpovednosti a uspokojovania svojich pudov. Žijem v realite, kde ľudia, ktorí sa rozhodli pre zodpovednosť, pomalé kroky rastu a otvorenosť pre obetu majú vo svojich očiach často slzi radosti. Naopak, ľudia, ktorí sa rozhodli pre moc, peniaze, nezodpovednosť majú časti slzi ľútosti a biedy. Toto je realita, v ktorej žijem. Realita, ktorá je definovaná kvasom života, ktorý prijmeme do života.

 

Mk 8, 14-21: V tom čase si učeníci zabudli vziať chleba a na lodi mali so sebou iba jeden chlieb. A on ich varoval: „Dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov i kvasu Herodesa!“ Oni si medzi sebou hovorili, že nemajú chleba. Keď to spozoroval, povedal im: „Prečo rozprávate o tom, že nemáte chlieb? Ešte nechápete a nerozumiete? Máte otupené srdce? Máte oči, a nevidíte? Máte uši, a nepočujete? A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal päť chlebov piatim tisícom?“ Odpovedali mu: „Dvanásť.“ „A koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som tých sedem rozlámal štyrom tisícom?“ Odpovedali mu: „Sedem.“ A povedal im: „Ešte nechápete?“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

K sociológii

(Matulay, 24. 2. 2015 6:31)

To je práve jedna z moderných až postmoderných zmien, ktoré sú veľmi ambivalentné a ťažko ich možno hodnotiť jednoznačne záporne, alebo jednoznačne kladne.

Postmoderná súčasná spoločnosť otvorila hranice, lietadlá skrátili časopriestor a to vytvorilo pre mladých ľudí nebývale široký priestor, kde môžu žiť , čiže aj pracovať - rodná dedina i mesto sa stali pre mnohých primalými, i keď sú to Košice, či Bratislava.
Na jednej strane to širšiu rodinu rozbíja, na druhej strane to poskytuje možnosť tým čo sa presadili pomôcť súrodencom, či priateľom.
Rodičia ne jednej strane strácajú deti, na druhej strane im doprajú podstatne vyššiu životnú úroveň, ako by mali na Slovensku.
Poznám aj prípady, že matka trávi celé mesiace v Španielsku u dcéry, pomáha jej s deťmi a teší sa z jej úspechov.
Ale poznal som aj rodinu, kde dcéra obišla celý svet a vrátila sa do Spišskej Novej Vsi k rodičom - vydala sa, pracuje, žije.
Jeden recept ako vždy asi nenájdeme.