Jdi na obsah Jdi na menu

Neočakávaná pravda

1. 6. 2015

http://www.kikapress.com/upload/thumb3/325/r3254911.jpgNa prvý pohľad sa môže zdať, že človek očakáva od druhého pravdu. Že to očakáva aj od diskutujúceho v televíznej relácii, od politika na tlačovej konferencia, od rodičov a vychovávateľov, od predstaviteľov Cirkvi a spoločenského života. Je sklamaný, ak sa preukáže, že doteraz mu bolo podsúvané klamstvo. Naštrbí to jeho dôveru a schopnosť prijať svedectvo. Ešte horšia situácia nastane, keď takýto postoj nedôvery sa zovšeobecní a človek prestáva veriť všetkému a každému. Odmieta slovo či svedectvo druhého.
Ale, čo ak táto pravda nepasuje do jeho konceptu, ktorý si vytvoril o udalostiach a svete? Dokáže ju prijať a tešiť sa, že ľudia okolo neho boli k nemu utvorení a pravdiví. Asi nebude veľmi otvorený pre túto pravdu.

Ježiš na konci svojho verejného účinkovania už hovorí otvorene o Bohu. Predstavuje pravdu o tom, že je Božím Synom, poslaným od Otca, aby človeku sprostredkoval Božie odpustenie a ustanovil poriadok v ľudskej duši, ktorý zničil hriech. Koná to s nesmiernou dôverou v nádeji, že obmäkčí ľudské srdce zatvrdené predstavou, že dokonale pozná Boha v Zákone. Možno mal Diabol pravdu na púšti pri pokúšaní, keď vyjadril myšlienku, že: človek viac ako po pravde a poznaní, túži po zázrakoch; chce Boha na adoráciu, na slepú službu. Netúži po Bohu, ktorý ho pozýva k zodpovednosti a robí zodpovedným, a tým žiada vedomú a kreatívnu spoluprácu.

Každý z nás aj dnes je volaný k naplneniu určitých konkrétnych úloh. Ako otec, matka, zamestnanec, zamestnávateľ, študent, učiteľ… Je to zverená vinici na kreatívne zhodnocovanie, ktoré bolo vytvorené iným, aby následne prinášalo ovocie v pravý čas. Vložme sa do týchto úloh s nadšením a tvorivou silou. A ak nás aj Boh prekvapí s pravdou, ktorá nepasuje do nami vytvorenej predstavy o živote, je to len ďalší impulz, v ktorom prejavuje svoju v dôveru v našu zodpovednosť a spoluprácu.

 

Mk 12,1-12: Ježiš začal hovoriť veľkňazom, zákonníkom a starším v podobenstvách: „Istý človek vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal jamu a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. V stanovenom čase poslal k vinohradníkom sluhu, aby od nich prevzal podiel úrody z vinice. Ale oni ho chytili, zbili a prepustili späť naprázdno. Znova k nim poslal iného sluhu. Tomu prebili hlavu a potupili ho. Poslal ďalšieho, toho zabili. A ešte mnoho iných: niektorých zbili, iných pozabíjali. Mal ešte jedného, milovaného syna. Napokon k nim poslal i jeho, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘ Ale vinohradníci si povedali: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, zabili a vyhodili z vinice. Čo teda urobí pán vinice? Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným. Nečítali ste v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná‘?“ A chceli ho zajať, len sa báli zástupu. Vybadali totiž, že to o nich povedal toto podobenstvo. Nechali ho teda a odišli.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Poďakovanie

(Ľubica Brindzová, 1. 6. 2015 9:36)

...veľmi pekne vám ďakujem za tieto každodenné zamyslenia, plné krásnych myšlienok, nad ktorými človek môže rozjímať. Nie je to ľahké, denne sa venovať tejto téme, tiež sa niečomu podobnému denne venujem, preto viem o čom hovorím.....prajem vám,aby ste aj naďalej mohli uverejňovať tieto zamyslenia v tejto forme a aby čo najviac bratov a sestier nachádzalo v nich zakaždým to povzbudenie, ktoré mu chýba na naštartovanie do nového dňa, požehnaný deň....