Jdi na obsah Jdi na menu

Dobrosrdečnosť

6. 6. 2015

http://aforismi.meglio.it/img/frasi/generosita.jpgHľadiac na svoj život a na život iných, si rýchlo človek uvedomí, aké je ťažké odolať pokušeniu “mať” čím viac. A pritom asi bude pravdivá skúsenosť mnohých veľkých ľudí, že nemôžeme v tom istom čase žiť “pre mať” a aj žiť “pre byť”. Akosi sa to jedno s druhým vylučuje. Súčasne, to prvé je pre človeka veľmi chytľavé už od jeho narodenia. Ale povolaním človeka je “žiť”. Ďalšou mojou osobnou skúsenosťou je, že čím viac sa človek dokáže nezištne podeliť, tým viac má. Nemusí to hneď znamenať, že reálne má viac. Skôr si je vedomý toho, koľko dobra dokáže s pár mincami urobiť.

Ježiš pozýva ku štedrosti svojich učeníkov. Zároveň upozorňuje na nebezpečenstvo okázalosti. Byť zapísaný vo viditeľnej knihe dobrodincov či propagovať svoje dobré skutky. Ako je viditeľné z dnešného evanjelia, Boh žasne viac nad drobným darom chudobnej vdovy ako nad plnými mešcami boháčov.

Je prirodzené, život kresťanskej komunity je udržiavaný finančne ale aj operatívne tými, ktorí si hovoria učeníci. Skúsenosť bratskej lásky a vzájomnej pomoci je skúsenosťou úprimnej dobrosrdečnosti. Spoločenstvo, v ktorom rastie opravdivá vzájomná láska a puto spolupatričnosti, nemá problém sa postarať aj svojich chudobných i o budovanie spoločného diela - teda udržiavanie dedičstva viery svojich predkov (kostoly, budovy i priestory, kde ešte viac môžu prehlbovať svoju vieru i vzájomné puto spoločenstva). Teda, ak farár neustále musí hovoriť o potrebe peňazí a milodaroch pre farnosť, čosi nie je v poriadku. A nemusí byť problém hneď vo farárovi (aj keď istú zásluhu má aj on, veď má byť prvým strojcom a manažérom spoločenstva)!
Možno je tu výzva buď sa zapojiť činnosti alebo znovu obnoviť aktivity v našich farnostiach. Farnosti vždy boli a mali by byť kreatívnymi bunkami činností, ktoré prehlbujú spoločenstvo a spolupatričnosť - čo tak vložiť náš ľudský kapitál a kreatívnosť. Tejto činnosti sa žiadne medze nekladú.

 

Mk 12,38-44: Ako Ježiš učil zástupy, hovoril im: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“ Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans. Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Komentár

(Matulay, 14. 6. 2015 9:06)

Je mi ľúto, ale seminaristi - a Ty to vieš - nie sú vôbec profesionálne pripravovaní na úlohu, ktorú zdôrazňuješ - budovanie spoločenstva - preto budujú v prvom rade fary a ksotoly. A kým nebudú mať kňazi náležité vedomosti zo sociológie, psychológie, personálneho managementu a sociálnej práce tak to tak aj ostane.

Komunita ako priorita č.1

(Helena, 6. 6. 2015 15:12)

Nedá mi zareagovať na tento výborný text s obohacujúcim obsahom.... musím sa preto podeliť o moju osobnú skúsenosť na túto ,,žhavú,, tému... Bývam v meste kam asi pred 25 rokmi prišli úžasní misionári saletíni... Naši kňazi sú nám tak veľmi blízki -naši misionári... Majú centrum na sídlisku na kopci nad mestom...Rozkvet. Ešte pred ich príchodom toto nové sídlisko mohlo mat prirovnanie kadečoho len nie Rozkvetu.....Dnes je toto nové sídlisko v duchovnom rozkvete ....A čo je ako prvé dôležité že hned po príchode sa začala prostredníctvom našich duchovných otcov -láskavých a milých saletínov -formovat duchovná komunita .Spoločenstvo duchovne živých a ochotných obetovať sa pre dobro iných a každého kto pomoc potrebuje. A je úplne jedno čifinančne či duchovne.....O tejto komunite možno hrdo povedať - každý je mi brat /vo viere/ , každá je mi sestra.... Vzdávam Bohu vďaky ,že som Vás tu stretla....
Preto rozhodne ďakujem za tennto povzbudivý článok ktorý mi dal podnet na reakciu...

Komentár

(Matulay, 6. 6. 2015 8:40)

Úprimne: potom čo som sa stala kreťanom, mojim najväšším sklamaním bolo práveto, že farári budújú, či rekonštruujú kostoly - čo je iste tiež treba, ale do budovania farského spoločenstva neinvestujú ani peniaze, ani čas - samozrejme, že by to nemuseli robiť osobne, ich vyťaženie poznám - mala by to robiť farská rada - ale tá sa zaoberá len ekonomickými záležitosťami. Potom sa nečudujme, že hlavný znak, ktorým sa kresťania odlišujú od ostatných je naozaj len to, či pravidelne alebo menej pravidelne navštevujú Bohoslužby. Inak povedané farnosti v podstate, čiže ako neformálne spoločenstvá u nás neexistujú - existujú len vo fomálnej podobe, v podobe zoznamov veriacihc, či pokrstených a v podobe teritoriálneho vymedzenia - a to je málo - to majú i pohania.