Jdi na obsah Jdi na menu

Dôvera a otvorenosť

25. 6. 2016

otvorenost.jpgVstupom do éry modernity, ľudské každodenné prežívanie je silne poznačené individualizmom. Táto črta sprevádzala celé dejiny západného myslenia. Napriek tomu, vplyvom rozpoznania osobnej slobody ako auto-realizácie jednotlivca a odmietnutím tradičnej naviazanosti na komunitu pôvodu, naberá v modernite dominantnú črtu. V minulosti totiž, najvyššou hodnotou bolo spoločenstvo, do ktorého jednotlivec patril. V súčasnosti je to jednotlivec, ako vlastník vlastnej existencie. Cieľom indivídua je “oslobodiť” sa spod vôle iných. A tak vzťah k iným už nie je niečo prirodzené, ale ide o kontrakt výhodnosti alebo potreby. Jednotlivec nehľadá spoločné dobro ale vlastné dobro. Stráca sa “záujem o toho druhého a jeho dobro”.

Text dnešného evanjelia nám ponúka udalosť, ktorá sa odohráva pri Ježišovom vstupe do Kafarnauma. Stretáva sa so stotníkom, ktorý k nemu prichádza s prosbou. Ježisova prvotná reakcia na prosbu, jeho následné prekvapivé zvolanie i vyznanie stotníka prináša kľúč k pochopeniu, tak osoby samého Ježiša Krista, ako aj situácie človeka stojaceho zoči-voči Božiemu tajomstvu. Začína to Ježišovou pohotovou reakciou na prosbu: “Prídem a uzdravím ho!”, ktorá predstavuje svetlo zjavujúce istotu trvalého Božieho záujmu voči ľudskému životu. Boh má otvorené srdce pre potreby človeka. Ešte prekvapivejšia je odpoveď stotníka na túto pohotovú Ježišovu dispozíciu vyhovieť jeho prosbe, ktorá je podoprená osobnou skúsenosťou každodenného života vzťahov medzi ľuďmi: “Veď aj ja som podriadený…” A Kristus žasne nad rakouti vierou a odovzdanosťou do Božích rúk. Táto jeho odpoveď prestavuje ľudskú schopnosť uveriť Božiu autoritu vychádzajúc zo skúsenosti dôvery v ľudských vzťahov. Hovoríme o hlbokom prežívaní viery jednotlivca, ktorá sa stáva príležitosťou, v ktorej Boh zjavuje túžbu odovzdať dar spásy každému človeku: “Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.”

Pri čítaní tohto príbehu a silných slov vychádzajúcich z presvedčenia a z dôvery, som si položil otázku na telo: Dokázal by som stáť tak odhodlane pred Bohom a s tak jasne formulovanou prosbou? Uvedomujem si neustálu Božiu dispozíciu vstupovať do vzťahu s každým človekom? Naša osobná skúsenosť (na rozdiel od skúsenosti stotníka) - vlastných i tých druhých reakcií na prosbu (radšej povieme: neviem, nemôžem, nemám čas) - nám často bráni uveriť v Božiu neustálu pripravenosť pomôcť človeku. Je to na našu vlastnú škodu. Uzavretí do vlastného individualizmu, nemôžeme prijať to, čo Boh pripravil pre nás.

 

Mt 8,5-17: Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“ Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ ide; inému: ‚Poď sem!‘ tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ A stotníkovi Ježiš povedal: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.“ A v tú hodinu jeho sluha ozdravel. Keď potom Ježiš vošiel do Petrovho domu, videl, že jeho testiná leží v horúčke. Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ho. Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář