Jdi na obsah Jdi na menu

Postoj, ktorý privádza Boha k údivu

28. 11. 2016

siena.jpgV týchto skoro už zimných dňoch si uvedomujem, aké je dokonalé ľudské oko. Prechádzajúc uličkami Ríma, keď sa vraciam z univerzity do farnosti, sa striedajú slnkom ožiarené miesta s tmavými zákutiami Večného mesta. Pri týchto ostrých zmenách množstva dopadajúceho svetla na rohovku oka je až obdivuhodné, ako sa ono dokáže týmto výkyvom prispôsobiť. Chcelo to neskutočné fotografické umenie a opráv vo Photoshope, keď som chcel zachytiť podobnú scenériu so svojim fotoaparátom.

Adventný čas sme začali s pozvaním k tomu, aby sme hľadeli s otvorenými očami na realitu okolo nás. Vnímať v nej očiam lahodiace svetlo ale i šero tieňa, pod zorným uhlom prichádzajúcej spásy, ktorá prichádza z neba. Nie je jednoduché zachovať si takýto pohľad v týchto premenlivých. Preto pri tomto pozvaní sa v mnohých z nás vynorili otázky po realizácii takéhoto pozvania. Dnešné evanjelium nám ponúka jeden príklad realizácie. Hovorí o stotníkovi, ktorý pristupuje k Ježišovi a prosí ho o záchranu svojho sluhu. Vojenský veliteľ, ktorý v sebe nosí slabosť pre svojho sluhu. Ona nie je vyjadrením povinnosti ale otvorenosti srdca. Je jeden spôsobov, ako môže človek hľadieť ľudsky na blížneho.

V tomto príbehu môžeme odhaliť, čo sa skrýva takýmto postojom. Môžeme nájsť v ňom tri silné aspekty: 1. dôvera v toho, ktorý ma moc; 2. schopnosť nepriviesť druhého do ošemetných situácii (aby rabbi nemusel vkročiť do domu pohana); 3. nerobí to z povinnosti ale z lásky. Toto je spôsob, ktorým my kresťania môžeme stáť pred každodennou skutočnosťou. Spôsob, ktorý nám umožní hľadieť v šere každodennosti ale i v žiari nevšednosti. Postoj, ktorý privedie i Boha k údivu a činnosti.

 

Mt 8,5-11: Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“ Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: „Choď!“ – ide; inému: „Poď sem!“ – tak príde; a svojmu sluhovi: „Urob toto!“ – on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Komentár

(Stanislav, 29. 11. 2016 8:37)

Ďalší príbeh, ktorý nás varuje pred ilúziou, že návštevy Bohoslužieb nás automaticky robia vyvolenými. U Boha nič nefunguje automaticky.