Jdi na obsah Jdi na menu

Obdarovaný perspektívou

27. 8. 2014

V známom filme Hotel Rwanda, ktorý rozpráva o genocíde v tejto krajine, je jedna scéna, ktorá ma veľmi zasiahla. Bol to moment, keď do tohto hotela prišlo niekoľko uprchlíkov spolu so silami OSN, medzi ktorými bol aj jeden novinár. Tento novinár spolu so svojim kameramanom nasnímali zverstvá páchané na nevinných ľuďoch. Šéf hotela, potom, čo videl tieto snímky, hovorí redaktorovi: “Prosím šírte tieto informácie, aby sa svet dozvedel o týchto skutočnostiach! Nech ľudia prinútia príslušné osoby konať.” Na jeho počudovanie mu redaktor hovorí: “Viete čo sa stane? Ľudia zodvihnú hlavu od svojho taniera a s hrôzou budú hľadieť pohoršení, čo sa to deje vo svete. A potom sa s chuťou znovu zahryznú do svojho šťavnatého rezňa a budú pokračovať, akoby sa nič nestalo. Toto je Zápaný svet.”
Tak som si uvedomil pravdu o Západnom svete, ktorý hľadí na svoj rezeň.

Dnešné evanjelium nám predkladá vzor a postoj Krista. Prichádzajúc do mesta Naim vidí vdovu, ktorá pochováva svojho jediného syna. Zvykne sa hovoriť, že najväčšiou bolesťou je keď rodičia pochovávajú svoje vlastné dieťa. Iste najväčšia bolesť spočívala v samotnej smrti syna. Ale v pozadí je aj budúcnosť matky-vdovy. Ona pochováva človeka, v ktorého dúfala, že sa o ňu postará. Ježiš jej znovu navracia nádej do života. Nedáva jej peniaze, dáva jej perspektívu života. Ak by jej dal peniaze, bolo by to na určitý čas. Keď jej dá syna, bude to do konca života. Teda jej dáva možnosť znovu žit plnohodnotný život v spoločnosti.

http://lepetitrabbit.blogspot.it/2013_10_01_archive.html

A niečo pre nás. Zvykneme sa upiať na rýchlejšie a ľahšie riešenia. Je to možné vidieť v našom konaní na mnohých úrovniach. Ale zoberme si len takú bezvýznamnú skutočnosť ako obdarovanie. Koľkí z nás už neriešia darčeky: šup peniaze do obálky, veď načo si lámať hlavu. Čo ja viem, čo daný človek potrebuje, chce alebo sa mu bude páčiť. Pamätám sa, že som raz od sestry na Vianoce dostal tajomstvo v zápalkovej škatuľke. Neviem, kde skončila (nenechávam si tieto veci) a ani si nepamätám, čo bolo dnu (je to už dávno). Ale viem, že tá drobnosť bola pre mňa a darovaná s láskou. Alebo, vždy si obliekam rímske košele so spomienkou na maminu, ktorá mi ich pri príležitosti narodenín, menín či Vianoc stále daruje. Ja som si zo všetkých 30 košiel kúpil asi len jednu.
Tým chcem povedať, že ak máme radi ľudí, dajme im ako Kristus dáva. Dajme im perspektívu života, svoju prítomnosť, radosť či spolucítenie. Na peniaze sa zabudne, darčeky zovšednejú ale skúsenosť prítomnosti, starostlivosti a lásky zostane vždy.

A ešte dovetok ku darčekom: Čo je viac darovať niečo hmotné alebo niečo duchovné? Ak darujete niečo hmotné, napr. za 50 eur: obdarovaný je bohatší o 50 eur, ale darca je ochudobnený o túto sumu. Ak darujete niečo duchovné, napr. myšlienku: obdarovaný je bohatší o jej perspektívu, ale ani darca nie je chudobnejší. :)

 

Lk 7,11-17: Potom išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.