Jdi na obsah Jdi na menu

Skutok

12. 12. 2014

http://4.bp.blogspot.com/_RItFLBU3mj0/TGSK4NVFOiI/AAAAAAAAAGw/WeDejiny nás učia, že je veľmi dôležité nájsť zmyslel alebo konečný cieľ života, ale taktiež zvoliť si adekvátne a správne prostriedky na jeho dosiahnutie. Múdry človek veľmi rýchlo zistí, že časné ciele ako manželstvo, kňazstvo, zamestnanie, deti, peniaze, auto… nie sú ani tak cieľom ako prostriedkom k dosiahnutiu konečného cieľa. V dejinách ľudstva bol vždy boj medzi tými dvoma skutočnosťami. čo je dôležitejšie: cieľ alebo prostriedok na jeho dosiahnutie? Sakralita cieľa alebo prostriedku? Max Weber definoval tradičnú spoločnosť ako hodnotovú racionalitu - posvätnosť cieľa, kedy prostriedky neboli podstatné (mohol byť aj nesprávny, ale došlo sa k dobrému cieľu). Tú modernú pomenoval ako účelová racionalita - posvätnosť prostriedkov a zameranie sa na nich (markantný záujem o riešenie drobných krokov kde sa postupne stráca ten konečný cieľ; kde dokonca to “záverečné” aj chýba).

Dnešné evanjelium nám ponúka dvojitý pohľad na smerovanie k Bohu a realizácie Božej vôle. Sám Ježiš pomenováva uvažovanie ľudí, ktorí vidia dva spôsoby konania: ten Jána Krstiteľa (asketický) a ten Ježišov (rozmarný). Ján upútaval pozornosť svojím asketickým životom, disciplínou a vnútornou silou. Ježiš svojou otvorenosťou pre človeka, ktorý hoduje, teší sa. Toto jeho správanie, podľa pozorujúcich nie je podľa tradičných schém, ktoré definujú duchovnú osobu. Takéto uvažovanie definuje slovami: “Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.’” Teda iróniou chce otvoriť oči pozorujúcim, aby poznali prítomnosť okamihu, ktorý je už iný, ako ten včerajší Jána Krstiteľa.

Toto nie je len postoj Ježišových súčasníkov. Je to aj o našom postoji a živote. Aj dnes vieme všetko zhodnotiť a podčiarknuť, ako veci nefungujú vo svete a v Cirkvi. Ako je to s našou vládou, starostom, Pápežom, biskupom, farárom … dokonca aj s “dobrým” Bohom. Sme priam perfektní v zadefinovaní dlhého zoznamu vecí, ktoré by mali byť zmenené. Ale v tom je tá tragickosť: MY ten svet vytvárame. Starosta je taký, akí sme my; vláda je taká, akí sú politici, ktorých sme si zvolili - sú deťmi doby, ktorú my vytvárame a formujeme. Farár je dieťa našich blízkych, neprišiel z “tramtárie”. Možno stačí naša radosť, aktívnosť, zbožnosť a participácia, aby sa zmenila jeho tvrdohlavosť alebo nebodaj zatrpknutosť. A naše deti: jablko nespadne ďaleko od stromu, trochu súce môže odskočiť. Aj to asi ten náš strom života musí byť “na poriadnom brehu postavený”.
Teda každá doba má svoje prejavy a spôsoby. Dôležité je, aby sme tieto “naše - nie cudzie” hodnotili z pozície pohľadu toho najvyššieho cieľa života. Ale tento spôsob nesmie byť nesprávny (pre alkoholikov: on nebol ten, ktorý sa ožieral - ale stretol sa s tými, ktorí sa ožierajú!). Kristus svojím “nesprávnym” konaním prišiel navrátiť stratených z Izraela.

 

Mt 11,16-19: Ježiš povedal zástupom: „Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.‘ Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: ‚Je posadnutý zlým duchom.‘ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: ‚Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!‘ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář