Jdi na obsah Jdi na menu

Škaredé káčatko

2. 1. 2016

http://www.castellinaria.ch/imgcache/239_1ef4c569e72/2281_600_0_Iste všetci poznáme známu rozprávku od dánskeho autora Hansa Christiana Andersena O škaredom káčatku. V hniezde kačiek sa vyliala malá labuť. Aj keď mama kačka ho prijala a starala sa o ňu ako o ostatné, práve tieto ostatné káčatká pre odlišnosť labute ju neprijímajú. Je odmietané a stáva sa vyvrheľom tejto malej spoločnosti. Táto rozprávka môže byť metaforou na odlišnosť každého jednotlivca nie len v čase svojho rastu ale i v dospelosti. Často sa používa, aby posilnila autostimuláciu detí, aby rozpoznali a priajli vlastné odlišnosti. Prijatie môjho vlastného “JA” - so svojimi schopnosťami, so svojimi špecifickými charakteristikami, rozpoznať svoje vnútro. Toto pomáha človeku ešte viac rozvinúť svoj vlastný život, či ten osobný alebo ten profesionálny.

Dnešné evanjelium prináša podobné poznanie, a to v živote Jána Krstiteľa. Židia z Jeruzalema k nemu posielajú delegáciu s otázkou: "Kto si ty?” Ako sa zdá, Ján má jasný pohľad na seba. Rozpoznáva svoje miesto v dejinách spásy a toto poznanie ho robí schopným realizovať tento Boží plán. Ako to on sám hovorí, jeho úlohou je stať sa "hlasom volajúceho na púšti". Ale jeho “hlas”, to nie sú prázdne reči, nie je to ani akýsi plač či škrípanie zubami, ktoré nevysvetľuje nič. Ale je to silným pozvaním ku konverzii: "pripravte cestu Pánovi". Znamením tohto prijatia postoju neustáleho obrátenia je krst. Stáva sa viditeľným znakom ľudskej snahy o nápravu, o zmenu v živote. Rôzne skupiny ľudí (hriešnici, mýtnici, vojaci i dav) prichádzajú a pýtajú sa: “Čo máme robiť.” Kristov krst sa však stáva “viditeľným znakom neviditeľnej Božej milosti". Teda viditeľným znakom nezaslúženého a napriek tomu Bohom odovzdávaného daru spásy a milosti.

Kresťan tak môže prežívať naplno tieto dva nevšedné rozmery Kristovho a Jánovho krstu. Neustále uchopovať milosti prichádzajúce z Kristovho krstu, ktorým bol pokrstený na začiatku svojho neustáleho “stávania sa učeníkom”. Na druhej strane pozvanie k neustálej konverzii srdca. Rozpoznať svoje miesto - teda tým, kým som v Božích dejinách spásy. Pri uvažovaní nad milosrdenstvom som si uvedomil tragickosť západného človeka, ktorý si myslí, že nepotrebuje Božie milosrdenstvo. Nie preto, že by bol bez hriechu, ale skôr, že nerozpozná svoj vlastný hriech. Preto aj potrebu neustálej konverzii. Len či tak nezostane v situácii “škaredého káčatka”, ktorá neodhalí, že je krásnou a vznešenou labuťou.

 

Jn 1,19-28: Toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si porro?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sede?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Komentár

(Matulay, 3. 1. 2016 12:55)

Všetko má svoj čas. A všetko má svoj postup. Aj konverzia.
Najprv som dostal nezaslúžený dar - vieru v Boha.
Následne mi Boh osvietil rozum - a zrazu bolo všetko inak - rozum mi potvrdil to, čo som najprv len pocítil.
Ešte mi zostáva jedno: pocítiť to, čomu verím len rozumom; že som naozaj Božie (čiže kráľovské) dieťa.
Až potom nájdem (Boží) pokoj, ktorý mi tak chýba.