Jdi na obsah Jdi na menu

Spoločnosť

9. 1. 2015

http://www.radio3.rai.it/dl/img/2012/07/1341490446163laparticellVčera sme v átriu univerzity rozprávali, ako sme prežili vianočné sviatky a prítomný profesor sa trochu “posťažoval” na paradox v jeho živote: “Ja musí dávať pozor na to, čo jem. A pritom mi strašne chutí jesť. Na rozdiel od môjho otca, ktorý môže jesť všetko a koľko chce nepriberie, aj keby chcel.” Ja som sa ho spýtal: “A predpokladám, že mu nechutí toľko jesť.” On sa zasmial a hovorí: “Hej, tak to je pravda.”
Keď pozeráme na svoj život, vidíme naozaj mnohé paradoxy, pri tvorení ktorých sa Boh asi poriadne pozabával. My nad nimi lamentujeme a on nám ich dáva, aby náš život nebol stereotypný a nudný. Na druhej strane si môžeme byť istí jednou pravdou, ku ktorej nás pozýva uvedomiť si nielen dnešné evanjelium, ale naplno aj ešte prežívané Vianočné obdobie.

Po aktívnom dni, Ježiš odchádza na miesto ticha, pričom svojich učeníkov núti ísť na druhú stranu mora. Zdalo by sa, akoby ich posielal preč od seba. Zjavil ich veľkosť svojej Božskej moci cez rozmnoženie chleba a rýb, a následne ich posiela byť ďaleko od neho. Po tejto pozitívnej skúsenosti asi sa im veľmi nechcelo od neho. Napriek tomu ich nasleduje, teda zostáva s nimi.

Boh je vždy tam, kde je človek - toto je nádej vianočnej viery. Aj keď sa niekedy môže zdať, že trápenia sú veľké v živote, a my cítime akoby sme boli sami na ich vyriešenie, Boh nám ide v ústrety svojou pomocou. Možno si to ani v tom momente neuvedomíme. Práve tam sa totiž Boh rodí a je prítomný. V tomto poznaní a uistení sa skrýva Boží pohľad na človeka. Boh nás skrze Vianoce uisťuje, že v jeho očiach má každý nesmiernu cenu. A preto sme pozvaní hájiť veľkosť a dôstojnosť človeka. V duchu vianočnej viery povedať „NIE“ všetkým pokusom znižovať a znevažovať hodnotu človeka. Človek a Boha, Boh a človek patria k sebe. Čo tak dnes začať pozerať na ľudí, ktorých stretneme takýmito Božími očami.

 

Mk 6, 45-52: Keď Ježiš nasýtil päťtisíc mužov, hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori blížil sa k nim a chcel ich obísť. Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

komentár

(Matulay, 10. 1. 2015 6:05)

Toto je asi podstatná myšlienka:
Boh ako správny otec, sa stará nielen o našu výživu, ale aj o to, aby sme sa nenudili, čiže o našu zábavu a ešte aj o to, aby sme vo svojom vývine rástli, a to sa dá len prekonávaním problémov - a aby náš život i život okolo nás bol pestrý, že mu to my občas zazlievame, to nie je keho problém.

A ešte: Boh je v prvom rade láska, ale aj humor.