Jdi na obsah Jdi na menu

Dotyk, čo mení

16. 11. 2015

http://www.laltramedicina.it/foto_articoli/Newborn-baby.jpgExistujú dva typy viery: tá osožná a tá neosožná (možno to nie je to najlepšie pomenovanie, ale ináč to v tomto krátkom rannom uvažovaní neviem vysvetliť). Tá neosožná spočíva v prijatí filozofickej a teologickej pravdy o Bohu skrze myšlienky a princípy, ale Boh zostane ďaleko od nášho každodenného prežívania. Na druhej strane je to viera, ktorá prevráti na ruby naše jestvovanie, zmení náš pohľad na svet a pretvorí naše vzťahy. Hovoríme o neustálom stretnutí s Bohom, ktorý človeku prináša spásu a slobodu.

Jericho sa v dejinách Izraelského národa predstavuje ako brána do zasľúbenej zeme. Teda miesto, kde končí útek pred otroctvom v Egypte a začína život slobody a hojnosti po rúškom Božieho požehnania. Ježiš prechádza cez toto mesto na svojej ceste do Jeruzalema, na konci ktorej chce svojim učeníkom otvoriť bránu slobody. Keď im to vysvetľuje, ešte tomu nerozumejú. Jeho slovo im zostáva zahalené. Nevidia, ako nevidí istý slepec sediaci a žobrajúci popri ceste. Slepcovi zázrakom Ježiš umožní prežívať tú radosť, ktorou zajasal Simeon v chráme: “lebo moje oči uvideli tvoju spásu”. Aj preto slepec “hneď videl, šiel za ním a velebil Boha”. Vidieť Spasiteľa nezanechá človeka neutrálnym.

Hľadiac na Ježiša a počúvajúc jeho slová (už je to ťažšie s každodenným prežívaním) si kladiem otázku: Ako by ten svet vyzeral, keby naplno prijal jeho výzvy k prežívaniu pravej lásky, odpusteniu, prijatiu, angažovanosti v dobre a ďalšie? Ale on prechádza okolo a ľudstvo je slepé. Slepectvo je následok nášho hriechu a útek od Boha. Ako keď dieťa zavrie oči a myslí si, že ho nikto nevidí. Potrebujeme neustále Božiu milosť uzdravenia, ktorá nás vyvedie zo zaslepenosti, aby sme videli, uverili a následne zajasali radosťou, ktorú nám nik nezoberie. V duchu príbehu nášho putovania zostáva neustála výzva obnovovať tento kontakt s Ježišom, ktorý k nám prehovoril v Slove a dotýka sa nás v Eucharistii. Toto stretnutie s Kristom musí byť živé, aby sme priniesli seba takých, akí sme! Aby sa nás mohol dotknúť.

 

Lk 18,35-43: Keď sa Ježiš približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“ A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Komentár

(Matulay, 16. 11. 2015 8:54)

Toto je znepokojiivá otázka pre mňa a možno i pre viacerých z nás - či sme neprijali pravdu, že Boh existuje len rozumom, a či v každodennom živote nezostávame ďaleko od neho.

Re: Komentár

(Dominik, 18. 11. 2015 14:35)

Nemusí to byť veľmi znepokojivá otázka, ak sa z "intelektuálneho prostredia" presunieme k "reálnemu prežívaniu". Racionálna intecionalita môže byť prvým krokom k realizácii - musím poznať a potom chcieť, aby som realizoval. Je to určitá cesta.
Ako sociológ vieš, že pri sociologickom zisťovaní vyjdu na povrch často intencie odpovedajúceho, čo nemusí byť ešte skutočnosť. Zvlášť, keď prejdeme do priestoru hodnôt a postojov. Ľudia vyjadria skôr intencionalitu ako realitu. Predvčerom vyšla záverečná správa zo sociologického výskumu realizovaného v Taliansku, kde mládež na prvé miesto v hodnotách dala "rodinu". Kdežto rodina v rovnakom výskume realizovanom pred 30 rokmi skončila na 5. mieste.
To však ešte neznamená, že dnes majú väčšiu úctu k rodičom či súrodenecké putá sú silnejšie... Ale veľa to hovorí o ich "túžbe", ktorá môže i nemusí byť realizovaná.