Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

V mojej mysli si vždy predstavujem spravodlivejšiu, spoločenskejšiu a šťastnejšiu spoločnosť. Rozmýšľam tiež, čo by bolo potrebné zmeniť, aby sme ju vytvorili. Vedeli by ste povedať, čím by som ja alebo vy mohli prispieť k tejto zmene? Podľa mňa je to znovuobjavenie "života vo vzťahu". To znamená, že keď rozprávame, rozhodujeme sa, konáme … vždy je to vo vzťahu k druhému.

Na Slovensku máme príslovie: "Veľká kopa väčšiu pýta". Ľudová múdrosť v ňom rozpoznala skutočnosť, že ľudskú túžbu po vlastnení nie je možné nasýtiť. Je len málo ľudí, ktorí v momente úspechu vedia povedať stop. Rozpoznať ten okamih, kedy si povedia mám dosť, teraz idem pracovať pre blaho iných a pre spoločnosť. Takáto chýbajúca zmena často prináša osobný bankrot...

Dnešný deň otvára tému, ktorá je dnešnému človeku veľmi cudzia, a ktorú často nechápe. Dokonca aj osobám, ktorým má byť vlastná. Tou je poslušnosť. Dante Alighieri vo svojich dielach ju nazýva ako “schopnosť akceptovať vôľu toho, ktorý riadi, alebo ktorý nabáda ku naplneniu nejakej činnosti”. Teda poslušnosť je niečo vybudované či vypracované. Teda nie je to slepá či zautomatizovaná podriadenosť (napríklad akú má človek v istom období svojho života voči autorite).

Nie je jednoduché vysvetliť niektoré skutočnosti v ľudskom živote. Bolo by potrebné napísať dlhé traktáty, ktoré by vysvetlili presne to, čo sa myslí pod slovom láska, priateľstvo, radosť, smrť… Na ich lepšie pochopenie takýchto komplexných skutočností si pomáhame opisom, príkladmi, podobenstvami či symbolmi. Každé zjednodušenie (akokoľvek sa dobre počúva) by mohlo oslabiť bohatstvo týchto pojmov.

Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí žijú vnútornú slobodu. Čosi čarovné vyžaruje z ich osobnosti skrze ich správanie, konanie či rozprávanie. Nevzbudzujú pozornosť cez premrštené e neprimerané správanie. Naopak, je to ich pokora a jednoduchosť, ktoré vyvolávajú pozornosť. V pozadí je práve tá ich vnútorná sloboda.

Vo svojej kňazskej službe sa každý deň stretávam s otázkou: Prečo Boh nekoná? Odpoveď na túto otázku má dva rozmery. Na jednej strane Boh koná, ale my jeho činnosť nevnímame, pretože sa koncentrujeme na našu predstavu o tom, ako by mal konať. A jeho predstavy o dobre sú odlišné. Na druhej strane očakávame jeho pomoc tam, kde by stačilo si vyhrnúť rukávy, rozhodnúť sa a konať z našej strany.

Pred pár dňami prišiel za mnou jeden advokát. Rozprávali sme sa o mnohých veciach a postojoch. Priznal sa mi, že ešte pred pár rokmi bol neveriaci a dostal sa do krízy. Mal mnoho (všetko nemá nikto) - dobrú manželku, prácu, deti, dom… - predsa cítil, že jeho život je prázdny. Hovorí mi: “Padre, až keď som spoznal Krista a začal som denno-denne pristupovať k Eucharistii, toto všetko dostalo svoj zmysel. Práca, rodina, odchody, návraty, vzťahy… Nič som nemenil - iba to chodenie do kostola a čítanie Božieho slova pribudlo - ale zmenilo sa všetko...”

Asi nikomu by sa nepáčilo byť prirovnaný ovci. Predsa sú niektoré aspekty jej spôsobu života veľmi zaujímavé. Jedným z nich je ich komunitný spôsob života - teda, že ovečka žije svoj život definovaný vo vzťahu k iným ovečkám. Podobne aj človek - síce dokáže sám uspokojiť túžby vášní, ale len vo vzťahu k inému, dokáže naplniť túžbu po šťastí.

Jednou zo základných ľudských emócií je strach. Pochádza zo snahy človeka vyhnúť sa možnému nebezpečenstvu, fyzickej či psychickej bolesti, reálnej či imaginárnej straty. Môže pochádzať z udalosti, osoby, zvieraťa, veci či ídei, ktoré sa zadajú nebezpečné. V tom momente sa človek uzatvára, uteká, vytvára bezpečnú vzdialenosť.

Často uvažujem nad tým, prečo sa svet bojí Kristovej cirkvi. Prečo sa bojí ľudí, ktorí si neustále uvedomujú svoju slabosť a hriešnosť. Ak odpíšem nadprirodzený charakter tohto spoločenstva - nemyslím, že ateistický svet verí v Božiu prítomnosť a milosť v tomto spoločenstve - zostáva mi aspekt vyjadrený v dnešnom úryvku z evanjelia.