Jdi na obsah Jdi na menu

Beh

5. 4. 2015

beziac.jpg“Dobré správy sa šíria rýchlo a zlé ešte rýchlejšie.” Túto skutočnosť vo svojom živote veľmi dobre poznáme. Je to niečo, čo sa dotýka nášho života veľmi konkrétne. Môžeme byť aktérmi odovzdávanej správe - keď ľudia rozprávajú o nás. Ale môžeme byť šíriteľmi odovzdávanej správy. Tak či onak, je to niečo, čo je súčasťou nášho každodenného života. To, čo nás dennodenne ovplyvňuje, mení či charakterizuje. Neviem posúdiť či je pravda, že najlepšími nositeľmi správy sú ženy.

Tento obraz šírenia správy sa nám priam vynára prostredníctvom evanjelia, kedy nedeľné ráno Mária Magdaléna (asi to bude pravda, že ženy sú najvhodnejšie pre rozšírenie novej správy) beží k apoštolom zvestovať im správu o tom, že Ježišov hrob je prázdny. Čítajúc o náhlení Márii Magdalény som si položil otázku: “Nesie pozitívnu alebo negatívnu správu?” Odpoveď nebude závisieť od jej obsahu - tá je jasná a pravdivá. Tá bude závisieť od jej príjemcu. Pre niekoho bude veľmi nepríjemná, pre iného zasa nadmieru pozitívna a prinášajúca neopísateľnú radosť. Akú odpoveď dajú jej priami príjemcovia? Peter a Ján sa rozbehnú k hrobu presvedčiť sa o jej pravdivosti. Vedie ich strach, kuriozita, radosť či pochybnosti? Asi všetko, nevynímajú ďalšie neopísateľné pocity človeka, ktorý počúva neuveriteľnú správu.

Tento beh nie je hocijakým behom. Tieto dni pri pohľade na pápeža, ktorý svojím stareckým a zdá sa, že aj unaveným krokom, mi pripomenul teologický dôvod odpovede: “Prečo Ján pribehol ako prvý k hrobu?” Ten prirodzený je známy: bude to vek dvoch bežcov - Peter je starší ako Ján. Ten teologický: Peter ako autorita, t.j. predstaviteľ zverenej úlohy musí kráčať vždy za Jánom, t.j. láskou a tvorivosťou. Toto je skúsenosť Cirkvi, ktorá beží ku Kristovmu prázdnemu hrobu a zároveň vie čakať na tých pomalších. Každý z nás máme odlišné rytmy náhlenia sa za Kristom. Cirkev je obdivuhodné spoločenstvo rozličných ľudí - učeníkov. Ktorí rozličnými spôsobmi sa rozhodli presvedčiť o živom Kristovi a ešte odlišnejším spôsobom to oznámiť svojím životom dalším ľuďom.
A tak, ak dnes na Veľkonočnú nedeľu stretneme v kostole človeka, ktorého sme nikdy nevideli v kostole (alebo ho tam málokedy stretávame) privítajme ho s veľkou radosťou. Buďme trpezliví v jeho behu, kráčaní či pomalej chôdzi k momentu, kedy dobehne k prázdnemu Kristovmu hrobu.

 

Jn 20,1-9: Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář