Jdi na obsah Jdi na menu

Cesta ku šťastiu

15. 3. 2015

http://www.frasiaforismi.com/wp-content/uploads/2011/03/1crplPadZákladná a najťažšia ale veľmi dôležitá otázka v živote človeka je asi táto: Aký je zmysel ľudského života? Táto otázka provokuje lepšie pochopenie skúsenosti nášho života. Ale nie je to nejaká abstraktná otázka, ktorá nemá dopady pre náš každodenný život. Práve naopak. Preložené do konkrétnosti nášho života by táto otázka znela: Prečo žijem? Prečo sa snažím o mnohé veci? Prečo som sa narodil na tomto konkrétnom mieste? Od mojej odpovede na túto otázku bude závisieť moje nasmerovanie života. Budú závisieť konkrétne kroky, ktoré podniknem v živote. Niekto by povedal: pre moje deti alebo pre moju rodinu; iný zasa dobro spoločnosti poprípade pre dobro Cirkvi… Človek je predsa trochu viac egoistický a už starovekí Gréci vedeli, že to robíme pre svoje vlastné šťastie. Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi pripomína, že odpoveď po zmysle ľudského života nájdeme v blahoslavenstvách. Byť blahoslavený - byť šťastný znamená byť na ceste ku cieľu. Problém však nachádzame v tom, že každý z nás má iné chápanie šťastia.

Určitú odpoveď do tejto mnohorakosti nám kresťanom vnáša dnešné evanjelium. Je to časť z rozhovoru medzi Ježišom a tajným učeníkom Nikodémom, ktorý sa odohráva počas noci. Práve za tmy prichádza tento učeník, aby sa nechal osloviť učením Mesiáša, v ktorého uveril. Predsa jeho pozícia, príslušnosť ku spoločenskej skupine a pohľady druhých mu bránia, aby toto svoje nadšenie pre Krista prezentoval na svetle. A Ježiš v týchto slovách prirovnáva seba samého ku svetlu, teda ku zdroju, ktoré vnáša jasnosť a osveľuje poriadok. Svetlo ožaruje a necháva vyniknúť poriadok alebo neporiadok, ktorý vytvárajú slobodné bytosti - teda my ľudia. Zároveň trochu pesimisticky konštatuje (možno aj hľadiac na samotného Nikodéma) “ľudia milovali tmu viac ako svetlo”.

Teda nechajme sa viesť ožiarenou cestou Božím svetlom, na ktorej nám Boh ponúka mnohé značky, ktoré nás majú viesť. Táto cesta nie je cesta otroctva, je to cesta pestrosti. Totiž pre každého je špecifická. Je to cesta ožiarená jeho svetlom. Tým svetlom je Kristovo zostúpenie do sveta trpiaceho v stave hriechu a jeho následný výstup, ktorým človeku otvára nebo. Aj preto kríž sýrski kresťania prirovnávajú k Jakubovmu rebríku, po ktorom anjeli zostupovali a vystupovali. A teda, aj keď v živote sme vlastnými hriechmi tlačení k zemi, Kristovým krížom sme pozdvihnutí k nebu. Toto je cesta Božej výchovy.

 

Jn 3,14-21: Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

komentár

(Matulay, 19. 3. 2015 10:04)

Prečo žijem, aký je zmysel môjho života, to neviem, a ani vedieť nebudem, možno to ani nie je môj problém, vie to Boh.
On ma stvoril, On ma sem poslal, On ma (nezaslúžene) chráni (už som prežil niekoľko smrteľných nehôd).
A ja sa v živote topím, trepem okolo seba rukami, kopem nohami , zmietam sa a a j sa cítimu ako neplavec uprostred mora - breh nevidím.
Ten asi vidia len svätí a tí sa nemecú, ale plávu viac menej rovno k nemu.