Jdi na obsah Jdi na menu

Starostlivosť

5. 10. 2014

Pár dní dozadu som v “ťukajúcom rozhovore” (myslím tým chat) po vyjadrení určitého názoru na vec a snahe povzbudiť k optimizmu, dostal odpoveď: “Dnešná realita je iná. Treba mať oči otvorené v danej dobe. Je tu emancipácia.” Dotyčný ďalej už nerozvýjal túto skutočnosť.
V súčasnosti počúvane toto slovo - emancipácia - dosť často, cez televíziu, noviny, internet, v knihách a aj v bežných rozhovoroch. Emancipácia je staroveké právnické pomenovanie oslobodenia z určitej spoločenskej závislosti. Napríklad zo stavu dieťaťa na dospelého, zo stavu otroka na slobodného… Tento posun sa konal na základe udelenia zo strany adekvátnej autority. Otec emancipoval svojho syna, pán otroka… Súčasné chápanie sa posunulo do samoemancipácie - teda “oslobodenie sa”. Ako už poukázali mnohí, oslobodením sa od jednej starej autority spadáme pod nový druh autority. Aj preto nemecko-americký sociológ a psychoanalytik Erich Fromm napísal: “Stali sme sa autonómnymi bytosťami, ktorí žijú v ilúzii, že sú autonómnymi individuálnymi bytosťami.”

http://ilgirodelmondoin80sorsi.files.wordpress.com/2012/01/vitig

Evanjelium dnešnej nedele nám chce znovu pripomenúť naše miesto, ktoré ale nie je v ničom ponižujúce. Práve naopak, ako môžeme neskôr vidieť, vyjadruje neskutočnú dôveru Stvoriteľa voči človeku. Ježiš nám ponúka druhé podobenstvo adresované veľkňazom a starším ľudu. Ono nadväzuje na to predchádzajúce. Oba odkrývajú neochotu “spravodlivých” prijať Božie oslovenie prichádzajúce skrze Jána Krstiteľa a Božieho Syna.

Toto podobenstvo predstavuje hospodára, ktorý vysadil vinicu. Dnešnému mestskému ale už aj vidieckemu človeku je ťaždé predstaviť si, čo to znamená vysadiť vinicu: Skypriť pôdu, vybrať z nich kamene, vysadiť vinič a starať sa o ňu do okamihu, kedy je pripravená na prenájom. Nie je to práca na pár dní či týždňov. Je to pravidelná a namáhavá dlhoročná starostlivosť, ktorá nie vždy musí priniesť úrodu. Často my ľudia super- alebo hyper-marketov si to ani nevieme predstaviť. Pamätám sa na jednej detskej omši som sa pýtal detí, kde musíme ísť, aby sme si odtrhli čerstvé jablko: že do supermarketu.

Táto práca na vinici je obrazom Božej vytrvalej starostlivosti o svoj ľud. Niekedy by sme ju mohli priam nazvať ako márnotratná, pretože Boh sa stará o všetkých. Nie vždy musí táto jeho starostlivosť priniesť úrodu. Napriek tomu ju vykonáva, pretože mu človek stojí za túto námahu. Súčasne aj my sme pozvaní si uvedomiť, že tými poslanými prorokmi môžu byť ľudia okolo nás. Často sú nepríjemní kvôli posolstvu, ktoré nám prinášajú.

Nebojme sa otvoriť pre tento druh upozornenia, ktorý nás chce priviesť k zmene zmýšľania a prijatia Božej starostlivosti o nás.

Mt 21,33-43: Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘ Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“ Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.‘? Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Poznámka

(Matulay, 5. 10. 2014 12:41)

Boh nás emancipoval, tým, že nám dal slobodu, slobodnú vôľu. Aj tým pádom na nás zostalo, aby sme slobodne a dobrovoľne prijali skutočnosť, že nás nekonečne prevyšuje, čomu sa zsa vzpiera naša prirodzenosť, naša pýcha.
Clé je to ešte zamotané tým, že viera je dar Boží, čiže vlastnými silami uveriť nedokážeme. A tak naša sloboda pozostáva v tom, že slobodne musíme prosiť o tento dar a Boh nám vieru dá. Akurát, že niektorým ihneď a niektorým neskôr, a ešte niektorým zdanlivo bez prosenia, pretože nevieme, že mu to vyprosili jeho najbližší príbuzní. A nikeotým skuotčne iba zo svojej vôle. Pretože je Boh.