Jdi na obsah Jdi na menu

Ľudská dôstojnosť

7. 1. 2018

https://odnmedia.s3.amazonaws.com/image/opus-dei-d07f9c5e66eb9afModernita priniesla mnoho pozitívnych vecí, jedna z nich je pozornosť voči tomu, čo voláme “ľudská dôstojnosť”. Taliansky filozof a spisovateľ Fausto Cercignani pripomína, že “osobná dôstojnosť sa meria s metrom vlastného povedomia (talianske slovo coscienza môžeme preložiť ako vedomie či povedomie, ale môže byť preložené aj ako svedomie), a nie na základe hodnotenia iných”. Teda rozpoznať vlastnú dôstojnosť. Kresťan svoju dôstojnosť vyvodzuje z dvoch skutočností: 1. z poznania, že bol stvorený Bohom; a 2. ž v krste ho Boh povolal k tomu, aby sa stal Božím dieťaťom.

Dnešná slávnosť nám predstavuje Ježiša stojaceho v rade spolu s inými, ktorí idú k Jánovi Krstiteľovi, aby prijali jeho krst. Je to krst pokánia a obrátenia. Aj keď Ježiš tento krst nepotrebuje, predsa sa chce podieľať na našej ľudskosti. V okamihu, ako vystupuje z vody, otvárajú sa nebesia a Duch zostupuje na Ježiša. Ide o obraz, v ktorom Boh objíma človeka. Znovu sa uzatvára spoločenstvo medzi nebom a zemou, medzi Bohom a ľuďmi. Takto, celé ľudstvo v Ježišovi nachádza naplnenie Božej túžby. To, čo kniha Genesis vyjadrila už pri stvorení sveta: “bolo to veľmi dobré”; a čo v krste vyjadruje Písmo: “vo vás mám zaľúbenie”.

Táto udalosť z Ježišovho života nám, učeníkom, pripomína prepojenie medzi Ježišovým vzťahom s Bohom Otcom a vzťahom s ľuďmi. Nie je možné oddeliť jeho synovský vzťah s tým bratským vzťahom. Medzi tým vertikálnym a horizontálnym. Teda krst, každému z nás umožňuje prežívať vzťah voči Bohu Otcovi, ale i voči bratom. Často to nie je jednoduché, ale nie je nemožné. Ešte aj v tých najkritickejších situáciách zranenia a odmietnutia, máme všetku vybavenosť, aby sme prežívali opravdivú lásku. Stačí len pozdvihnúť hlavu a rozpoznať v sebe hlas povedaný Bohom i pri našom krste: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Buďme si toho vedomí v každej situácii a na každom mieste - vo svojom vlastnom dome, v škole, v práci, v obchode, v kostole, vo verejnej doprave... Každé miesto sa tak bude stávať priestorom, kde sa obnovuje skutočné spoločenstvo medzi nebom a zemou. A je príležitosťou prežívať vlastnú dôstojnosť.

 

Mc 1,7-11: Ján hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Komentár

(Stanislav, 7. 1. 2018 13:40)

Nesmrteľnosť sme stratili spolu s rajom, ľudskú dôstojnosť sme stratili spolu so vznikom finančných a mocenských elít na prahu vzniku prastarých afrických a ázijských civilizácií asi 7-8 tisíc rokov pred Kristom (pripomíname napr. mesto Ur).
Je ale treba zdôrazniť, že ako kresťania - ergo Božie deti - by sme mali mať na mysli, že strata našej ľudskej dôstojnosti v očiach elít, by nemala viesť k strate ľudskej dôstojnosti v očiach nás samých.
Pretože práve vzdanie sa svojej ľudskej dôstojnosti nás vedie k tomu, že sa stávame dobrovoľnými sluhami elít a za judášsky groš robíme špinavú prácu, ktorú by samotné málopočetné elity nikdy nedokázali fyzicky zvládnuť.
Druhou vecou je, že v nás po stáročiach definitívne prevládol pud sebazáchovy nad pocitom ľudskej dôstojnosti - zopár rokov života otrokov je nám milších než risk, že ho stratíme, ak elitám dáme na vedomie, že naša cena je vyššia, ako sa sami domnievajú.
V konečnom dôsledku nie sú na vine elity, ale my sami. Súper môže hrať len to čomu dovolíme. Ak je nám život bez ľudskej dôstojnosti milší, ako hoci aj predčasný odchod do nebeského kráľovstva - nášho skutočného domova. Tak nám niet pomoci. Ak plní strachu pred fyzickou smrťou uprednostňujeme roky života v otroctve pred nekonečným životom po smrti, tak nám niet pomoci.
Naši kňazi nám v kázňach pripomínajú, že náš Boh nás nepotrebuje ani ako sluhov, ani ako otrokov - potrebuje nás len ako synov (i dcéry), lebo takých nás stvoril.
Bohužiaľ takých k nemu príde málo. Aj ja sám, ak ma vôbec spasí, tak k nemu prídem tiež len ako úbohý otrok, ktorý bude na poslednom súde zúfalo hľadať výnimočné prípady, keď sa v strete so sluhami elít zachoval ako chlap, ako kráľovský syn, ktorý je neustále pripravený vzdorovať zlu aj za cenu života.
Ako kresťan pridávam, že pojem bojovať nemusí vždy znamenať zabíjať prisluhovačov zla. Sväté písmo pripomína, že sudca je len jeden,a že zlo nemožno poraziť väčším zlom. je to naopak. Nám ľuďom stačí povedať zlu "nie" bez ohľadu na následky. O ostatné sa postará Boh.
A to je to, čo nám chýba, aby sme sa z hromady bezbranného planktónu bez chrbtovej kosti, stali kresťanskou masou, ktorú od planktónu rozlišuje to, že každá malá čiastočka tejto masy más voje povedomie, že je odleskom samotného Boha a jeho bytie i nebytie závisí len od neho. A v prvom rade bytie večné.