Jdi na obsah Jdi na menu

Večný život

14. 9. 2015

300http://www.evangelizzare.org/wp-content/uploads/2010/11/esaltNemecký filozof Arthur Schopenhauer, ktorý ponúkol jednu z najpesimistickejších filozofických koncepcií, napísal: “Bolesť je de facto očisťujúci proces, ktorý ako jediný umožňuje posväcovanie človeka, odvracajúc ho od túžby po živote. Preto v knihách o budovaní kresťanského života sa často spomína spásna čnosť kríža a bolesti. Zvlášť kríž, nástroj bolesti a nečinnosti, je symbolom kresťanského náboženstva.” Z perspektívy, ktorú nám ponúka dnešné evanjelium, musíme priznať, že kríž je symbolom kresťanstva. Ale už ni, že bolesť je jediný prostriedok posväcovania.

Dnešný sviatok nesie meno Povýšenie sv. Kríža. Akoby malo byť niečo na kríži k pozdvihnutiu. Myslím, že každý človek prizná, že nie je nič pekné na kríži, a tiež nie je nič pekné na bolesti. To, čo chceme vyzdvihnúť dnešným sviatkom je svedectvo Ježišovej lásky, ktorá sa prejavila na kríži. Ježiš nemiloval kríž ani bolesť, ktorú prežil na ňom. To by bol obyčajný masochista. Dokonca vyjadril túžbu, aby ho minul “tento kalich”. Ale kríž bol potrebný, aby sa prejavila jeho láska a pravda, ktoré boli ohlásené jeho slovami. Kríž sa tak stáva dramatickým vyjadrením a symbolom absolútnej lásky Boha voči človeku. Zároveň je to iskra či svetlo, ktoré priťahuje všetkých, a “aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.”

Teda hovoríme o večnom živote, ktorý pre dnešného človeka - teda aj nás - je čosi vzdialené a tajomné. Akoby sme hovorili o čomsi zahalenom, čo pre každodennosť nemá žiaden význam. Pritom si neuvedomujeme, že večný živote je skutočnosť, pre ktorú sme boli stvorení. Ide o kategóriu, po ktorej človek vnútorne túži vo svojej prirodzenosti. Hovoríme o túžbe po živote naplneného opravdivým šťastím, ktorý je realizáciou našej vlastnej ľudskosti i časnosti. Ona nie je dielom nejakej Božej predestinácie či čistej nadľudskej námahy. Ide o ponuku pohliadnúť na Ježišov kríž, kde odhalíme a prijmeme porážku Zla. Boh ho poráža Božským spôsobom - láskou. Človek je postavený pred otázku prijať alebo neprijať, teda veriť alebo neveriť. Prijatím tohto spásneho diela začíname realizovať spásu v našom živote. Nie revolucionárskym spôsobom - prevrátením nášho života na ruby, ale vnášaním do našich každodenných povinností a úloh aspekt lásky a dôležitosti.

 

Jn 3,13-17: Ježiš povedal Nikodémovi: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Komentár

(Matulay, 20. 9. 2015 8:36)

Súhlasím s Tebou, iba dodávam:

-menšina z nás sa dokazujer posväcovať žitím viery, k čomu patria aj dobré skutky
- tí ostatní k tomu potrebujeme bolesť - mali by sme si uveomovať, že bolesť, choroba nie sú cieľom - sú iba prostriedkom, ktorými nás Boh umravňuje, z pohľadu spásy duše, sú len signalizáciou (podobne ako horúčka signalizuje chorobu), že spása našej dušr je v ohrozená.