Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Jedno z najčastejšie používaných slov je slovo láska. Patrí medzi tie slová, ktoré nesú v sebe hĺbku, bohatstvo i tajomstvo. Zvlášť ak sa premietne do prežívania, vo všetkých svojich troch úrovniach - telesného, psychického i duchovného - sa stáva nesmiernym darom pre ľudstvo. Zároveň je vyjadrením a realizáciou ľudskosti človeka.

Každé ľudské konanie prináša určité konsekvencie. Či už ako prínos alebo stratu pre samotnú osobu, ktorá koná. Ale i pozitívne alebo negatívne reakcie zo strany druhých ľudí. Paradoxne, môže byť odmenené i negatívne konanie; a naopak, môže vzbudzovať negatívne reakcie to konané v dobrej vôli.

Myslím, že každý už prežil podobnú skúsenosť. Udalosti, ktoré sa na prvý pohľad zdali negatívne, sa ukázali ako nesmierne pozitívne. Akoby ich proti našim všetkým snahám viedla neviditeľná ruka. Pripravovala a formovala, aby sa stali darom pre nás i pre naše okolie. Predsa v pozadí musel byť istý predpoklad, o ktorom počúvame posledné dve nedele.

V sociológii náboženstva sme často analyzovali dva podstatné aspekty náboženstva: rítus a ideológiu. Stále som mal dojem, že čosi chýba v tom hodnotení. Potom som na to prišiel: stretnutie. Náboženstvo (zvlášť kresťanstvo) je postavené na stretnutí - medzi Bohom a človekom, medzi Bohom a spoločenstvom, a medzi ľuďmi v spoločenstve.

Smrť blízkej osoby je veľká strata. Vytráca sa ten vzácny dar momentálnej prítomnosti milovaného človeka. Prežívame tak momenty, počas ktorých naše srdce je preplnené silnou emóciou smútku. Ten čas každý z nás prežíva rôznymi spôsobmi: plačom, uzavretosťou, nevrelosťou, hnevom… Jednoducho sa vytvoril prázdny priestor v jeho srdci.

Ľudský život je cesta, kráčanie. Často zabúdame na túto dimenziu pohybu a žijeme život staticky. Žijeme ho prikovaní k miestu, ľuďom, návykom, predstavám. Ako keby toto mesto, byt-dom, farnosť, kláštor, práca (…) patrili nám navždy.

Vo svojej kňazskej službe sa každý deň stretávam s otázkou: Prečo Boh nekoná? Odpoveď na túto otázku má dva rozmery. Na jednej strane Boh koná, ale my jeho činnosť nevnímame, pretože sa koncentrujeme na našu predstavu o tom, ako by mal konať. A jeho predstavy o dobre sú odlišné. Na druhej strane očakávame jeho pomoc tam, kde by stačilo si vyhrnúť rukávy, rozhodnúť sa a konať z našej strany.

Prázdne miesto v srdci spoločenstva, ktoré je veľmi ťažké (možno aj nemožné) zaplniť. Pretože bolo vyhradené pre danú osobu. Predsa len túžba po plnosti spoločenstva je silnejšia ako predchádzajúca strata.

Považujem modlitbu matky alebo otca za svoje deti za tú najkrajšiu čnosť rodičov. Pre zasvätené osoby, je to modlitba za zverené osoby, spolusestry či spolubratov v komunite. Pre duchovného vo farnosti jeho denná modlitba za farníkov, deti, mladých, rodiny, starších.

Niektoré veci, udalosti i otázky potrebujeme prežiť znovu a znovu, aby sme pochopili ich význam. Sú také silné, že na prvý moment nám buď nehovoria nič alebo nás uvedú do pomykova. Prejdeme popri a ani si ich nevšimneme alebo zostaneme stáť ako prikovaní. Opakovanie nás privedie k ich uchopeniu a umožní nám dať na nich správnu odpoveď.

Pred časom som si kúpil knihu s názvom Altruisti od prírody. Autorka Silvia Bonino hneď na začiatku začína s konštatovaním, že fenomén altruizmus často aplikujeme na výnimočné udalosti, ktoré sa odohrali v ľudských dejinách či osobnej histórie. Napr. v nebezpečných situáciách, ťažkých či bolestných udalostiach ľudstva, kde sa altruizmus či egoizmus človeka naplno prejavia. Ale zabúdame na ten všedný altruizmus, ktorý sa prejaví v každodennosti - pozitívne i negatívne.

Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí žijú vnútornú slobodu. Čosi čarovné vyžaruje z ich osobnosti skrze ich správanie, konanie či rozprávanie. Nevzbudzujú pozornosť cez premrštené e neprimerané správanie. Naopak, je to ich pokora a jednoduchosť, ktoré vyvolávajú pozornosť. V pozadí je práve tá ich vnútorná sloboda.

Počas stredoveku sa zrodil kult Panny Márie Milosrdenstva. Mária je oblečená do plášťa, ktorým prikrýva bez rozdielu spoločenstvo Cirkvi. Muži po jej pravici a ženy po ľavici. S rozhodným gestom a bez rozdielu prikrýva všetky vyobrazené osoby, ktorí ju potrebujú. Toto gesto pochádza zo stredovekého zvyku, ktorý pripisoval šľachtičnám zvyk chrániť núdznych a brať ich pod svoju ochranu.

Často zažívame momenty, kedy nás život postaví pred neočakávanú a prekvapujúcu situáciu. Na jednej strane si uvedomujeme, že život začína byť stále menej predvídateľný (i počasie už meteorológovia nedokážu odhadnúť ako v minulosti). Na druhej strane sa odhaľuje uzatvorenosť do našich ohraničených mentálnych schém pri uvažovaní a interpretovaní diania okolo nás.

Počas dnešných dní sa naplno diskutuje o podpore alebo nie Zákona o potratovej politike na Slovensku z “dielne” Kotlebovej ĽSNS. Vyviera otázka, či je “správne” podporiť dobrý zákon, ktorý do Národnej rady predkladá strana, ktorú mnohí považujú za stranu so prvkami fašizmu. Nelegitimizuje sa takouto podporou zo strany kresťanov i spôsoby ich aplikácia anti-systémovej politiky?

Hranica medzi altruizmom a egoizmom je veľmi tenká. Koľkokrát sa nájdeme v situácii, v ktorej si myslíme, že hľadáme dobro druhého a pritom je to len a len o nás a o našej túžbe. Tá cesta voči druhému sa veľmi ľahko zmení na cestu uspokojenia vlastného dobra a vlastnej spokojnosti.

Žijeme v dobe paradoxov. Na jednej strane si uvedomujeme, že mnohé princípy a normy minulosti prinášali stabilitu, formu i spoločné dobro. Na druhej strane, je tu nová spoločnosť, ktorá tieto normy chce zmeniť a prispôsobiť požiadavkám a dobru jednotlivcov. Jednou z takýchto inštitúcií je i manželstvo.

Žijeme v dobe, kedy “mať známosti” znamená veľmi veľa. Nemyslím tým hneď na korupciu či iné neetické presadzovanie záujmov. Skôr mi ide o uvádzanie do poznania a prežívania. Mať správneho a dobrého človeka, ktorý vás sprevádza na vašej životnej ceste a pomáha odhaliť jej krásu. Ktorému sa dokážete s dôverou zveriť a on vám umožní naplno rozvinúť vaše talenty a schopnosti.

V encyklopédiách nájdeme rôzne definície moci. Predsa ich môžeme zhrnúť do dvoch kategórii: prvá je všeobecnejšia, a definuje moc ako “objektívnu schopnosť konať, t.j. niečo urobiť”; druhá je konkrétnejšia a zameraná na vzťah voči druhému. Chápe moc ako "schopnosť ovplyvňovať správanie ostatných, ich názory, rozhodnutia, činy či myslenie”. Ide o silu prinútiť jednotlivca urobiť čokoľvek, čo chceme, aby urobil.

Ako často kresťanský spôsob života je definovaný ako neustále zriekanie sa. Ešte aj my, samotní kresťania, ho chápeme mylne ako kráčanie, počas ktorého musíme hľadieť len tam, kde tak pobediac kladieme nohy. Počas ktorého nám chýba zdvihnutie zraku. To zahľadenie okolo seba a to len preto, aby sme náhodou nešliapli vedľa.