Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Môžeme či nemusíme súhlasiť so skúsenosťou českého spisovateľa Franza Kafku, že: "duševná práca odvracia človeka do ľudskej spoločnosti; avšak manuálna práca privádza človeka k ľuďom." Jeho vyjadrenie mi však pripomenulo dôležitosť manuálnej práce a jej význam. Od tety upratovačky až po umeleckého stolára. Vytvárajú priestor, kde sa realizuje ľudská kreativita.

Kedysi niekto povedal: “Život je veľmi krátky na to, aby si ho prežil v hneve e smútku.” Človek je naozaj povolaný k životu v radosti. Otázka však znie: Ako budovať takýto život? Povedal by som: Dať do pohybu dva aspekty ľudskej prirodzenosti. Už starovekí filozofi zadefinovali človeka ako rozumného a spoločenského - schopného realizácie dobra a vo vzťahu k druhému.

"Keby bol Boh, ako by som mohol zniesť, že ja nie som Boh” napísal kedysi Friedrich Nietzsche. Možno tým pomenoval to, čo pre mnohých ľudí znamená idea Boha. A prečo je tak nepríjemná a neprijateľná. Pozadí nie je tvrdenie, že “Boh neexistuje” ale skôr pocit, že “Boh nesmie existovať”. Ide o pokušenie byť bohom, ktoré sa nachádza v srdci každého človeka. Byť ten, ktorý rozhoduje podľa svojvoľnosti čo je dobro a čo zlo.

Jedno z najčastejšie používaných slov je slovo láska. Patrí medzi tie slová, ktoré nesú v sebe hĺbku, bohatstvo i tajomstvo. Zvlášť ak sa premietne do prežívania, vo všetkých svojich troch úrovniach - telesného, psychického i duchovného - sa stáva nesmiernym darom pre ľudstvo. Zároveň je vyjadrením a realizáciou ľudskosti človeka.

Každé ľudské konanie prináša určité konsekvencie. Či už ako prínos alebo stratu pre samotnú osobu, ktorá koná. Ale i pozitívne alebo negatívne reakcie zo strany druhých ľudí. Paradoxne, môže byť odmenené i negatívne konanie; a naopak, môže vzbudzovať negatívne reakcie to konané v dobrej vôli.

Myslím, že každý už prežil podobnú skúsenosť. Udalosti, ktoré sa na prvý pohľad zdali negatívne, sa ukázali ako nesmierne pozitívne. Akoby ich proti našim všetkým snahám viedla neviditeľná ruka. Pripravovala a formovala, aby sa stali darom pre nás i pre naše okolie. Predsa v pozadí musel byť istý predpoklad, o ktorom počúvame posledné dve nedele.

V sociológii náboženstva sme často analyzovali dva podstatné aspekty náboženstva: rítus a ideológiu. Stále som mal dojem, že čosi chýba v tom hodnotení. Potom som na to prišiel: stretnutie. Náboženstvo (zvlášť kresťanstvo) je postavené na stretnutí - medzi Bohom a človekom, medzi Bohom a spoločenstvom, a medzi ľuďmi v spoločenstve.

Zodpovedný človek sa často zastavuje nad svojím vlastným životom. Hodnotí nie len spôsoby konania, svoje predstavy, túžby či rozhodnutia. Ale vníma svoj pôvod či odkiaľ pochádza; a prehodnocuje i svoje ciele, ktoré si vytýčil vo svojom živote. Pričom sa snaží každodenným konaním realizovať túto cestu.

Ľudský život je posiaty rozhodnutiami. Zvyčajne sme hrdí na tie momenty, ktoré nás priviedli k prežívaniu plnosti radosti. Naopak, niekedy sme nútení prijať skutočnosti, ktorých váhu nie sme schopní uniesť. Začíname byť nervózni a nevrelí. Vyvádzajú náz z našich istôt a pomyselných hraníc. Prevracajú naruby naše uvažovanie. Cítime, že na túto ťarchu sme neboli pripravení.

Smrť blízkej osoby je veľká strata. Vytráca sa ten vzácny dar momentálnej prítomnosti milovaného človeka. Prežívame tak momenty, počas ktorých naše srdce je preplnené silnou emóciou smútku. Ten čas každý z nás prežíva rôznymi spôsobmi: plačom, uzavretosťou, nevrelosťou, hnevom… Jednoducho sa vytvoril prázdny priestor v jeho srdci.

Radosť je jedna zo základných emócií ľudského života. Keď ju prežívame, túžime, aby ten okamih nikdy neskončil. Je to práve tá emócia, ktorá napĺňa našu životnú túžbu. Veď, kto netúži byť šťastný? Totiž ona nie je len obyčajnou emóciou, ale je stavom, ku ktorému sme my - ľudia povolaní dôjsť.

Ľudský život je cesta, kráčanie. Často zabúdame na túto dimenziu pohybu a žijeme život staticky. Žijeme ho prikovaní k miestu, ľuďom, návykom, predstavám. Ako keby toto mesto, byt-dom, farnosť, kláštor, práca (…) patrili nám navždy.

Vo svojej kňazskej službe sa každý deň stretávam s otázkou: Prečo Boh nekoná? Odpoveď na túto otázku má dva rozmery. Na jednej strane Boh koná, ale my jeho činnosť nevnímame, pretože sa koncentrujeme na našu predstavu o tom, ako by mal konať. A jeho predstavy o dobre sú odlišné. Na druhej strane očakávame jeho pomoc tam, kde by stačilo si vyhrnúť rukávy, rozhodnúť sa a konať z našej strany.

Prázdne miesto v srdci spoločenstva, ktoré je veľmi ťažké (možno aj nemožné) zaplniť. Pretože bolo vyhradené pre danú osobu. Predsa len túžba po plnosti spoločenstva je silnejšia ako predchádzajúca strata.

Aj keď v dnešnej dobe prevláda skôr spontánny “modus vivendi” človeka, v ktorom sa nechávame unášať na vlnách okamihu a samovoľného priebehu; predsa cítime, že na niektoré udalosti je potrebné sa dobre pripraviť. Naplánovať ich a dať im určité smerovanie. Vytvoriť priestor uvažovania, aby sme mali udalosti “pevne” vo svojich rukách.

V poslednom čase som čítal dve knihy - Benediktova voľba a Peniaze nevládnu - ktoré ponúkali dve vízie prítomnosti kresťanov vo svete. Prvá, amerického spisovateľa Roda Drehera, vychádza z predstavy vytvorenia malých uzatvorených kresťanských spoločenstiev vzdialených od sveta, ktoré by dokázali prežiť spoločenský tlak (ako benediktínske kláštory obohnané hradbami). Druhá, Pápeža Františka, pozýva kresťana k aktívnemu vstúpeniu do spoločenského a politického diania, aj za cenu, že si zašpiní svoje ruky.

Považujem modlitbu matky alebo otca za svoje deti za tú najkrajšiu čnosť rodičov. Pre zasvätené osoby, je to modlitba za zverené osoby, spolusestry či spolubratov v komunite. Pre duchovného vo farnosti jeho denná modlitba za farníkov, deti, mladých, rodiny, starších.

Niektoré veci, udalosti i otázky potrebujeme prežiť znovu a znovu, aby sme pochopili ich význam. Sú také silné, že na prvý moment nám buď nehovoria nič alebo nás uvedú do pomykova. Prejdeme popri a ani si ich nevšimneme alebo zostaneme stáť ako prikovaní. Opakovanie nás privedie k ich uchopeniu a umožní nám dať na nich správnu odpoveď.

Pred časom som si kúpil knihu s názvom Altruisti od prírody. Autorka Silvia Bonino hneď na začiatku začína s konštatovaním, že fenomén altruizmus často aplikujeme na výnimočné udalosti, ktoré sa odohrali v ľudských dejinách či osobnej histórie. Napr. v nebezpečných situáciách, ťažkých či bolestných udalostiach ľudstva, kde sa altruizmus či egoizmus človeka naplno prejavia. Ale zabúdame na ten všedný altruizmus, ktorý sa prejaví v každodennosti - pozitívne i negatívne.

Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí žijú vnútornú slobodu. Čosi čarovné vyžaruje z ich osobnosti skrze ich správanie, konanie či rozprávanie. Nevzbudzujú pozornosť cez premrštené e neprimerané správanie. Naopak, je to ich pokora a jednoduchosť, ktoré vyvolávajú pozornosť. V pozadí je práve tá ich vnútorná sloboda.