Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Celý svet slávi príchod Nového Roku 2019. Deň, kedy sa človek zvykne pýtať: Čo mi toto začínajúce obdobie prinesie? Budú to udalosti pozitívne alebo negatívne? Radostné alebo bolestné? Úspešné alebo nezdarné? A múdry človek vie prijať tieto výzvy, uvažovať nad nimi a naplánovať určité kroky k ich naplneniu. Pritom sa zachovať istého ducha slobody, ktorý mu pomôže zvládnuť i nepredvídateľné udalosti.

Mnohí, v tomto týždni, iní v budúcom, vstúpia do svojej každodennosti prežívanej v práce, v škole či v rodine. Často opúšťajúc všetko, čo zažili v čase Vianočných sviatkov. Prežívanie spoločenstva rodiny, byť kresťanom a lásky, ktorá dáva, zostane obyčajnou spomienkou. Zanechávajú Toho, ktorý nám dáva šancu zažiť toto všetko.

Počas Vianočného obdobia sme zažívame v našich rodinách to, čo znamená “darovať", alebo skôr darovať seba samého v láske. Nie je to ľahké. Preto sa mnohí uchyľujú k rozosielaniu recyklovaných pozdravov z minulého roka. K tým istým darom, ktoré opakujú každým rokom. Nájsť tie správne slová, správne gesto e správny darček pre konkrétnu osobu, aby sa to malé gesto stalo opravdivým darom.

Často diskutujeme na prednáškach a na iných fórach o súčasnom módnom trende “populizmu”, ktorý sa stal súčasťou “vytvárania politiky”. Je viacero dôvodov rozmachu tohto fenoménu. Využívajú ho fašisti, komunisti, liberáli, pravičiari, ľavičiari, lebo vedia, že ľudia milujú jednoduché vysvetlenia či riešenia. Od čítania traktátov sme prešli k článkom, následne k blogom, aby sme skončili pri facebookovaní (pár riadkov) či tweetovaní (pár slov). Teda jednoduchých a krátkych hesiel, ktorým publikum akože rozumie a hlavne verí. Pričom sami dobre vieme, ako náš každodenný život (ohraničený rodinou a prácou) je veľmi zložitý, o čo viac ten verejný, politický.

Veľa sa hovorí, spieva, točia sa filmy o láske. Ale zdá sa, že len málo ľudí chce pochopiť jej pravý zmysel. Často sa redukuje na obyčajný sentiment, hrejivú blízkosť nejakej osoby či výmenný kontrakt. Môžeme to pozorovať v rodinných vzťahov, v priateľstve, v nahradení človeka zvieratkom...

V celých dejinách ľudstva, i v súčasnej dobe, človek hľadal svojho spasiteľa. Ide o rozne spôsoby realizácie tejto vnútornej túžby. Niektoré skupiny ho hľadali v akejsi energii, iné v mnohobožstve, ďalšie v sebe samom, my - kresťania v Bohu, ktorý prišiel a daroval nám spásu.

Mnohí mi kladú otázku: “Čo vlastne študuješ v Ríme?” Odpovedám: “Sociológiu a politické vedy." Častá nasledovná otázka je: “Kedy tá sociológia zmení svet k lepšiemu?” Vyjadria častý omyl v chápaní samotnej vedy, živený mnohými vedcami 20. storočia. Páči sa mi odpoveď žijúceho sociológa Sigmunda Baumana: “Sociológia nemení nič, okrem poznania seba samého.”

Túžime po láske, ale nevieme ju prežívať v konkrétnosti. Zhmotniť ju, dať jej konkrétny tvar, pomenovať ju… Radšej o nej hovoríme, spievame a ona zostáva akýmsi vznešeným ideálom, málokedy pretvoreným do konkrétnych skutkov.

Nemusíme príliš dlho rozmýšľať, aby sme odhalili, ako strach mení náš život, naše očakávania i naše správanie. Zvlášť v tejto dobe, keď nám naša otvorená spoločnosť dáva toľko impulzov k prežívaniu tohto pocitu. Ako premôcť tento reálny či imaginárny strach?

Kto z nás sa v živote nepozastavil nad “zlobou” sveta? Teda jeho neschopnosťou hľadať dobro a naplno ho realizovať. V pozadí tejto skúsenosti je túžba po lepšom a dokonalejšom svete. K jej realizácii je potrebné si položiť otázku: Ako ja môžem napomôcť k jeho naplneniu?

Nie je jednoduché žiť naplno podľa kresťanských hodnôt. Spoločnosť nás tlačí prijať jej pravidlá úspešného života. Náš egoizmu a pýcha nás presviedčajú, že obeta a pravá láska nemajú zmysel. Predsa len vo svojom svedomí cítime, že takéto postoje nevedú k pravej radosti a trvalému šťastiu. A, tak povediac, bojujeme proti tomuto pominuteľnému svetu.

Človek, ktorý sa snaží v každodennosti aplikovať spravodlivosť, sa musí nachádzať v situácii schizofrénie. Na jednej strane obdivuje tých, ktorí niečo dosiahli; na druhej strane si uvedomuje, že dôjsť k úspechu priamou cestou je priam nemožné. "Akou cestou sa vybrať?", zostáva otázka, ktorú môžeme nazvať i duchovným bojom takéhoto človeka.

Bol som milo prekvapený, keď na prednáškach psychológie, profesorka viac krát zdôraznila dôležitosť pozitívneho prístupu vo výchove. Dokonca konštatujúc, že trest má síce výchovný charakter, ale krátkodobý a povrchný (napr. dieťa sa bude tak správať, aby sa vyhlo trestu a často len v prítomnosti trestajúcich rodičov). Povzbudzovať, tešiť a sprevádzať je najlepšou cestou výchovy, aj keď táto vyžaduje viac času a prítomnosti.

Človek dostal do vienka dar slobody. Voliť si medzi dobrom a zlom, medzi budovaním alebo ničením, medzi láskou či egoizmom. Dejiny sú históriou takéhoto ľudského rozhodovania. Sú svedectvom o tom, či človek vedel alebo nie prijať Božiu vôľu, ktorá mu bola neustále zjavovaná.

Francúzsky spisovateľ Alexander Dumas st. - majster historického románu a romantického divadla - do svojho majstrovského diela Gróf Montecristo vložil silný dialóg, ktorý sa odohral medzi hlavným hrdinom Edmondom Dantesom a Abbem Fariom, s ktorým strávil 14 rokov vo vezení z dôvodu osobných a politických záujmov šľachty v Južnom Francúzsku. Po týchto rokoch strávených v hroznom nespravodlivom vezení na ostrove If, Edmond vyznáva pred Abbem: “Neverím viac v Boha.” Do ticha pevnosti sa rozšírili veľmi silné slová umierajúceho kňaza: “Ale Boh verí v teba.”

Taliansky spisovateľ a esejista Goffredo Parise napísal: "Nedostatok túžby je znakom konca mladosti a prvým aj keď vzdialeným upozornením na skutočný koniec života.” Ak človek prestane túžiť, dostane sa stavu prežívania, čo môžeme prirovnať k stavu pomalého umierania.

Dnešnú dobu môžeme nazvať i dobou “tu a teraz”. Rodí sa človek, ktorý nevie čakať. A to nehovorím len o mladých, ale i tých vyššieho veku, ktorí s veľkou horlivosťou hľadajú spôsoby, ako sa dostať čím skôr k cieľu. Akoby zabudli na rady a na poradovníky počas komunistických čias (veď nie každý mal tú stranícku výsadu a milosť, aby nemusel čakať).

Človek okamžiku zabúda na to, akú dôležitú úlohu hraje história jeho života, rodiny, spoločenstva a národnosti, do ktorej je vložený. Že je ohnivkom jednej reťaze, ktorá začína kdesi v hlbokej minulosti a bude pokračovať v budúcnosti. Ako on je ovplyvnený minulosťou, tak budúce generácie budú jeho prítomnosťou.

Človek si neustále uvedomuje neschopnosť vytvoriť raj na zemi. Rozpoznal, pri svojej nesmiernej túžbe, že potrebuje akéhosi “tretieho”, ktorý by túto skutočnosť zaručil. Potrebuje spasiteľa. Ide o to, akého “spasiteľa” hľadá a čo od neho očakáva?

Poznať históriu je veľmi dôležité, hovorievali mi v škole. A mali pravdu. Bolo by smutné, ak by sa ľudstvo muselo učiť na svojich neustále opakujúcich chybách. Preto múdri ľudia v spoločnosti sa vedia pozerať dozadu, hodnotiť kroky v minulosti a voliť tie, ktoré nielen zabránia zlu, ale i posunú ľudstvo k lepšej spoločnosti.