Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Neviem, kto vymyslel rebrík, ale urobil dobrú prácu. Bez tohto vynálezu by človek nemohol vystupovať či zostupovať. Skutočne veľmi užitočná vec. Niektorí tento vynález vylepšili - tak kvôli jeho každodennému použitiu ako aj k jeho lepšiemu skladovaniu.

Nie všetky otázky nás nechávajú pokojnými - mnohé nás vytočia, pretože nemáme na ňu odpoveď. Napriek emóciám, ktoré v tom momente cítime, si uvedomujeme, že je potrebné zachovať si chladnú hlavu a pomalým poznávaním odhaľovať pravdu. Ale, kto má v súčasnej dobe na to čas? A mnohí sa uspokojíme s povrchnými a jednoduchými odpoveďami na zložité otázky.

Neviem, ako často, ale predpokladám, že sú prítomné - bezsenné noci u človeka, ktorý má svedomie čierne ako uhlie. I v momente, keď je myseľ zaliata alkoholom alebo utlmená nejakými drogami. Môžeme vytlačiť všeličo z vedomia, ale v podvedomí toho veľa zostáva. A z času na čas túži vyjsť na povrch ako sen či matná spomienka.

Koľkokrát v živote kresťana zaznieva otázka: K čomu slúži Cirkev? Otázka smerujúca k nám zo strany okolia, keď sa nás ľudia pýtajú na náš názor. Ale vychádza i z nášho vnútra, keď sami sa pýtame, či potrebujete Cirkev. Často táto otázka vyvstáva, keď zostaneme v úžase nad nedokonalosťami a limitami, ktorými sa dejinách prejavila.

Každý z nás si denne vyberáme ľudí, s ktorými sa chceme priateliť. Je však len veľmi málo z nich, ktorí nakoniec vstúpia do úzkeho vzťahu - ktorí vstupia “do nášho domu”. Tých nakoniec nazveme priateľmi v užšom slova zmysle. Existuje mnoho parametrov, ktoré zvažujeme pri našom výbere. Iní zostávajú v pozícii pozorovateľov z diaľky - známi, susedia či “priatelia” na Facebooku...

Pápež Pavol VI. pred niekoľkými desaťročiami napísal: “Moderný človek, presýtený neustálymi dialógmi, je unavený z počúvania, a ešte horšie, je imúnny voči slovu.” Aká pravda v týchto jeho slovách, ale zároveň i výzva k dvom skutočnostiam: 1. začať pozorne počúvať slová, ktoré k nám smerujú ľudia; 2. hodnotiť vlastné slová, ktoré vychádzajú z našich úst.

Prežívame pozitívne pocity, keď sme prijatí a vypočutí inými. Keď vnímame, že naše slová a gestá sa nestrácajú v prázdnote. Postoj pozorného počúvania sa tak stáva prvým krokom k prijatiu. Vyjadruje skutočnosť, že vo svojej mysli a srdci vytvárame priestor pre blížneho.

“Miluj a rob čo chceš”, je jedna z najznámejších fráz svätého Augustína. Ak nie je prijatá v duchu jeho myslenia, môže vytvoriť zmätok v chápaní jej skutočného významu. Pre Augustína, milovať znamená byť na rovnakej vlnovej dĺžke ako Boh Otec, ktorý je Láska. V tom momente sa ľudská snaha prežívať lásku stáva odzrkadľovaním tej Božej.

Koľkokrát sme sa na vlastnej koži presvedčili, aký je dôležitý dotyk iného človeka. Napríklad matkino pohladenie pri nejakom zranení; otcovo podšťuchnutie, ktorým nás povzbudil, aby sme s odvahou vykročili; ruka priateľa na ramene v stresovej situácii… Ale i sila dotyku človeka, ktorý potrebuje pomoc.

Nemôžem si pomôcť. Ale zaráža ma, ako rýchlo vieme (aj ja) upadnúť do stavu “rozvážnosti dospelých”. Stav, ktorý je charakterizovaný skepticizmom a chýbajúceho nadšenia. Stav, v ktorom je všetko spochybňované a považované za nedokonalé. Človek, s takýmto postojom, je charakterizovaný slovami: “Tomu človeku nie je nič dobré! Tomu nikto nevyhovie."