Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Asi naväčším strašidlom pre moderného človeka je nečinnosť, lepšie povedané nepotrebnosť či neužitočnosť. Nikto z nás sa nechce cítiť zbytočne, preto stále zrýchľujeme a zefektívňujeme svoje činnosti. Snažíme sa odstrániť zo svojho života tie situácie, ktoré môžu ľudia hodnotiť ako zbytočné strácanie času.

Pred pár dňami sa mi zdôverila jedna pani: “Padre, ja som hlboko veriaca žena, a to od svojej mladosti. Len celý svoj život mám problém nájsť si čas na svätú omšu a na osobnú modlitbu. Má jednoducho strašne veľa povinností.” Tak som jej položil otázku: “Ste veriaca, super! Čo je to viera?” Začala hľadať v mysli: “No veď viete - Cirkev, dogmy, prikázania…” Zastavil som ju: “Super, toto sú ‘prostriedky’ na jej budovanie. Ale čo myslíte pod týmto pojmom?” Odpoveď bolo dlhé ticho.

Dnešné evanjelium stavia učeníkov pred dôležitú otázku: Aký postoj má mať Ježišov učeník voči časným a večným hodnotám? Uvedomuje si, ako je človek schopný aktivovať svoje schopnosti a talenty k zhodnoteniu tých materiálnych. Ale zároveň rozpoznáva, ako ľahko sa nechá nimi opantať. Jeho slová sú jasné: "Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone."

Skoro každý deň prechádzam okolo Lateránskej baziliky, ktorá sa nachádza hneď vedľa hradieb mesta Rím. Pri jeho vznešenosti a kráse mi neustále prichádzajú na um slová Ježišových učeníkov vychádzajúcich z Jeruzalemského chrámu: "Učiteľ, pozri, aké kamene a aké stavby!“ Jednoduchí Galilejčania boli asi v podobnej situácii, ako ja, keď prechádza okolo neho alebo vstupujem do neho.

Včera som cestoval metrom. Sedel som medzi jedným mužom z Indie a druhým z Afriky. Na jednej zo zastávok vstúpila skupinka troch žien vo vyššom veku. Zo slušnosti som sa postavil, aby som uvoľnil miesto. Jedna z nich, vidiac ma vstávať, sa pozrela na mňa a usmiala sa. Myslel som, že si sadne. Potom jej pohľad skĺzol na Afričana a následne na Inda. Úsmev jej skysol a miesto zostalo prázdne nasledujúce tri zastávky.

Niekedy sa pýtam, prečo mnoho dobrých a vznešených projektov (potom ako ich autori začali realizovať) zapadlo prachom a nepriniesli možný prospech. Totiž nestačí vznešená idea, správne naprogramovanie a dobrý začiatok, sú potrební i “schopní” spolupracovníci, ktorí pochopia a príjmu ideu. Kreatívne pokračujú, ponúkajúc inovácie, bez ktorých sa to v neustále meniacom svete nezaobíde.

Pred časom sme, študenti sociálnych vied, boli pozvaní na večeru k jednému z našich profesorov. Trochu nezvyčajné, ale zaujímavé. Bolo to pozvanie pre celú skupinu - ak si dobre pamätám, tak som bol jediný, ktorý pochádza Európskej Únie - dôvodom ktorého bolo predstaviť nás svojej rodine a vytvoriť atmosféru prijatia. Chcel, aby sme nič neprinášali...

Vo svete, v ktorom žijeme, platí pravidlo “byť v správnom čase, na správnom mieste a poznať správnych ľudí”. Zvlášť to posledné sa zdá byť dôležité - akoby úspech sa meral poznaním dôležitých osôb. Pričom nemusí ísť hneď o korupciu, ale o stretnutia, rozhovory, učenie sa, a skrze nich nasávanie modrostí a možností k realizácie. Byť pri “zdroji” poznania a možností.

Múdry a citlivý človek využije každú príležitosť, ktorú mu ponúkne život, k tomu, aby skúsil a naučil sa niečomu novému. Iste je tam prítomná bázeň, ak nie rovno strach, ktorých prekonaním objaví nové horizonty a možnosti. Uchopí tak prítomnosť do vlastných rúk a takpovediac začína “realizovať svoj život".

Predvčerom prišiel za mnou jeden chalan a rozprával mi o svojich plánoch a projektoch, ktoré by chcel chcel v budúcnosti realizovať. S pýtal som sa ho, ktoré z nich už začal realizovať. Odpoveď bola: “Ešte neprišiel ten v hodný čas.” Koľko vznešených a dobrých projektov zostalo v šuplíku nezrealizovaných, pretože chýbala pokora a nadšenie začať pomalými krokmi realizovať ich.