Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

V Taliansku majú jedno zaujímavé ľudové porekadlo: “Tra il dire e il fare c’è di mezzo il mare", ktoré môžeme preložiť: "medzi hovorením a konaním sa nachádza more". Vyjadruje vzdialenosť medzi vyjadrením súhlasu a konaním podľa neho. Medzi tým, čo sľúbime a tým, čo nakoniec urobíme.

V dejinách ľudstva sa mnohí zamýšľali nad konceptom identity. V súčasnosti sociológia ho definuje ako predstavu, ktorú má jednotlivec sám o sebe, berúc v úvahu svoj vzťah k sebe samému i k spoločnosti. Ide o špecifické charakteristiky, ktoré z neho robia bytosť jedinečnú a nezameniteľnú. Pretože vo vnútri je aj jeho vzťah k spoločnosti a tá sa neustále mení, mnohí definujú identitu ako niečo neustále meniace sa a nestabilné. Je tvorené v rôznych situáciách každodenného života.

Včera nám profesor na prednáškach z Medzinárodných vzťahov dal otázku: “Podľa vás, po čom túžia národy? Predstavte si, žeby vyššia inštancia prišla za predstaviteľmi štátov a spýtala sa: Čo si praje váš národ najviac?” Aby odpovedí nebolo príliš veľa, ponúkol nám aj niekoľko možností: 1. moc; 2. bohatstvo; 3. bezpečie; 4. sloboda; 5. krása-umenie-múdrosť.

Na Slovensku máme viaceré ľudové príslovia, ktoré poukazujú na podobnosť medzi rodičmi a deťmi. Či už: Aká matka - taká Katka, aký otec - taký syn; alebo: “Jablko nepadá ďaleko od stromu”. Niekedy sa síce môže odgúľať, ale ťažko poprieť podobnosť v postave, správaním či vyjadrovaní. Je prirodzené, že dieťa sa formuje podľa toho, čo vidí.

Istý známy mi napísal na Facebook: “Myslím si, že cítiť spokojnosť pri prežívaní všednej každodennosti … je ... veľké umenie a prejav vyzretosti, ak niekto dokáže všedné, sivé dni prežívať s trpezlivosťou, vytrvalosťou a v harmónii." Pýtate, ako dosiahnuť takúto vyzretosť?

Život nás každodenne stavia pred rozličné otázky. Niektoré sú jednoduché, iné zase komplikované. Niektoré sú banálne, iné zase dôležité. Mnohé z nich nás prekvapia nepripravených a neschopných na ne zodpovedať. Iné zasa prekvapia kvôli osobe, ktorá v danej chvíli oné otázky predkladá.

Anglický spisovateľ William Shakespeare v jednom zo svojich diel napísal: “Naše pochybnosti sú zradcovia. Bránia nám, aby sme sa odvážili niečo vyskúšať, a často pre ne prehrávame tam, kde sme mohli byť víťazmi.” Na druhej strane, ako môže človek prežívať svoj život nez pochybností vo ste, kde je všetko spochybňované. Paradoxne nám to ani nerobí problém spochybniť. O to viac v duchovnom živote kresťana, ktorého viera je postavená na Slove.

Stredobodom pozornosti liturgických textov tohto prvého Adventného týždňa bola výzva, ktorú nám pripomína responzoriový žalm: “Blahoslavení všetci, čo očakávajú Pána.” Čas očakávania, kedy otvárame svoje uši prichádzajúcemu Slovu a otvárame svoje oči, aby sme uvideli prichádzajúceho Spasiteľa.

Viete si predstaviť život bez zraku? Bez jedného z najpodstatnejších zmyslov? Denne ďakujem, že ich ráno môžem otvoriť a hľadieť na svet aj týmto limitovaným spôsobom. Pretože mnohokrát hľadíme a nevidíme to podstatné. Francúzsky spisovateľ a právnik Henry Bordeaux raz úsmevne napísal: "Väčšine ľudí sa iba raz v živote otvoria oči. A to v hodine smrti. Ale vtedy sa už domáci ponáhľajú zatlačiť ich.”

Ak ste mali možnosť navštíviť nejaké to mestečko či dedinku v Alpskej časti Rakúska alebo Švajčiarska, istotne nikdy nezabudnete na krásu a harmóniu toho miesta. Ako sa činnosť človeka skĺbila s okolitou prírodou. Človek hodiny a hodiny dokáže stráviť obdivovaním toho priestoru. Zároveň si uvedomiť zodpovednosť stavbárov a starostlivosť majiteľov, ktorí si nezvolili ľahšiu cestu. Ich počiatočné úsilie pri stavbe ale aj každodenná starostlivosť domácich o každý centimeter okolia prináša svoje ovocie - radosť z pohľadu na túto harmóniu.