Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Keď kráčam uličkami Ríma a pozorujem správanie ľudí či beh života, prídu mi na um slová jedného novinára: “Aká škoda žiť v najkrajšom meste sveta, s ktorým sa zaobchádza najhoršie na svete”. Po čase sa človek naučí nečudovať sa nad chaosom na ceste, nad neporiadkom na chodníku, nad tlačenicou v metre, nad cestovaním bez lístka, nad popísanými budovami, nad hádajúcimi žobrákmi, nad otravujúcimi Afričanmi a Indmi ponúkajúcimi kabelky “Lacoste”. Jeho bdelosť nad nevšednosťou tohto mesta sa postupne vytráca.

Je prirodzené, že človek, ktorý otvorí oči a začne odhaľovať krásu sveta, ľudí a udalostí, urobí ďalší krok. Jas osvetľujúcich slnečných lúčov i šero pohybujúcich tieňov ho privedie k úžasu a vďake nad nevšednými obrazmi, ktoré mu prebiehajú pred očami. Nejde o utilitaristickú chválu, ktorou častujeme “potrebných” ľudí. Ide o spontánny krok predchádzajúcich odhalení. Niečo, čo v našich komunitách veľmi zanedbávame.

V týchto skoro už zimných dňoch si uvedomujem, aké je dokonalé ľudské oko. Prechádzajúc uličkami Ríma, keď sa vraciam z univerzity do farnosti, sa striedajú slnkom ožiarené miesta s tmavými zákutiami Večného mesta. Pri týchto ostrých zmenách množstva dopadajúceho svetla na rohovku oka je až obdivuhodné, ako sa ono dokáže týmto výkyvom prispôsobiť. Chcelo by neskutočné fotografické umenie a opráv vo Photoshope, ak by som chcel zachytiť podobnú scenériu so svojim fotoaparátom.

Známy anglicky spisovateľ minulého storočia Clive Staples Lewis, vo svojej autobiografii nazvanej Diár jednej bolesti, napísal tieto slová: “Bolesť sa vždy podobá strachu. Možno, ešte správnejšie, napätiu. Alebo očakávaniu: vstávať alebo upadať v očakávaní, že sa udeje niečo. Dáva životu dojem neustálej provizórnosti.”

“All’s Well that Ends Well" (Koniec dobrý, všetko dobré) je komédia napísaná anglickým renesančným dramatikom Williamom Shakespearom. Prináša spôsob hodnotenia udalostí či samotných rozhodnutí, na ktorý sme si v súčasne dobe veľmi zvykli. Problémom je, že pri takomto štýle posudzovania sa neberie v úvahu motivácia človeka. Motivácia je hybnou silou ľudskej činnosti.

Jeden z paradoxov dnešnej doby je ilúzia sebestačnosti. Aj keď človek má mnoho možností, informácií a poznania, predsa sa stáva jej obeťou. Myslí si, že jeho život je definovaný ním samým. Že jeho spôsob prežívania, myslenia, rozhodovania je ovocím exkluzívne jeho rozhodnutí. Je výsledkom jeho vlastnej auto-determinácie. Že všetko výslovne záleží na ňom.

Vstupom do éry modernity, ľudské každodenné prežívanie je silne poznačené individualizmom. Táto črta sprevádzala celé dejiny západného myslenia. Napriek tomu, vplyvom rozpoznania osobnej slobody ako auto-realizácie jednotlivca a odmietnutím tradičnej naviazanosti na komunitu pôvodu, naberá v modernite dominantnú črtu. V minulosti totiž, najvyššou hodnotou bolo spoločenstvo, do ktorého jednotlivec patril. V súčasnosti je to jednotlivec, ako vlastník vlastnej existencie.

K pochopeniu myšlienky, udalosti i samotného človeka potrebujeme poznať kontext. Asi najviac nepochopení vzniká z toho, že posudzovanú skutočnosť vytrhneme z kontextu, následne ju interpretujeme podľa vlastných mentálnych štruktúr a vlastnej skúsenosti. Zabudneme na to, že každá skutočnosť i vyjadrenie má svoje vlastné pozadie. Aj dnešné Ježišove slová nepochopíme správne, ak ich vytrhneme z kontextu. Dokonca sa môžu zdať popretím toho, nad čím sme uvažovali v predchádzajúcom úryvku.

Mnohé náboženstva vo svojej náuke odmietajú súd nad človekom. Pričom paradoxne, so zrodom ich morálky prichádza tendencia posudzovať, a to nielen skutky človeka, ale aj samotného človeka, ktorý ich koná. Hovoríme o činnosti (zväčša mentálnej), ktorá veľmi ľahkovážne vstúpila do každodennosti každého z nás. Možno aj preto, Ježiš tejto problematike venuje jasné a stručné stanovisko, ktoré môžeme nájsť v dnešnom úryvku z evanjelia.

Sociológia definuje hodnoty ako “súbor odovzdávaných idei a názorov konkrétnej komunity, ktoré umožňujú zorientovanie sa jednotlivca v tom, čo je žiaduce, správne, dobré, chvályhodné v tom danom prostredí. Z tejto definície môžeme vnímať niektoré charakteristiky hodnôt. Prvou je ich relatívnosť - teda naviazanosť na konkrétnu komunitu (konkrétna hodnota môže mať odlišný význam v rôznych kultúrnych prostrediach); transcendentnosť - t.j. ide skôr o životnú orientáciu, a nie o konkrétny cieľ, ktorý je potrebný dosiahnuť; osvojiteľnosť - sú prijímané skrze socializáciu konkrétnom kultúrnom prostredí; a neposlednom rade sú “hybnou silou” konania človeka.