Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Spomínam si, že učitelia na strednej škole a na univerzite nám často opakovali známu vetu: “Repetitio est mater studiorum!”, t.j. “Opakovanie je matka múdrosti (vedy)!” Poznáme to veľmi dobre, ako je naša pamäť slabá. Ako je potrebné sa neustále vraciať k podstatným veciam.

​Zmysly pomáhajú človeku nanovo uchopiť okolitý svet. Vnímať vzhľad, chuť, vôňu vecí, aby sme ich mohli následne hodnotiť, zvoliť a prijať za svoje. Kto z nás si vie predstaviť život bez týchto kanálov, ktorými je naše “ja” - naše vedomie a naše pocity - prepojené z okolitým svetom.

Nedávno som pozeral jednu reláciu, v ktoré istý známy slovenský herec hovoril: "V istej chvíle som prestal chodiť do kostola. Mám na to svoje dôvody." Tie dôvody súviseli so smrťou jeho syna. Koľko ľudí okolo nás prežíva podobnú trpkosť v srdci voči Bohu?

Keď sa pozrieme na čísla Štatistického úradu ohľadom mobility, musíme skonštatovať, že všetci sme tak trochu emigranti. Či už je to mobilita medzi regiónmi alebo cezhraničná. Aj percentuálne číslo mojich spolužiakov zo strednej školy, ktorí sa nachádzajú v zahraničí, nie je najmenšie.

Viac ako samotný priestor, sú osoby, ktoré nás ovplyvňujú. Niekedy až natoľko, že sa cítime neslobodní alebo ako bábka v ich rukách. Ako nejaká vitrínka v dome, ktorú kde postavia, tam musí stáť. Asi aj preto je dôležité vybrať si tých správnych ľudí a spoločenstvo.

Je zaujímavé sledovať osobné dejiny jednotlivcov. Sú poznačené veľkými rozhodnutiami i drobnými zmenami. Paradoxne, tie nepovšimnuté udávajú smer ľudskému životu. Pretože tie veľké sú často výsledkom tých malých rozhodnutí. Bolo by tragické, ak by človek pri písaní svojej histórie, nebol verný voči sebe samému. A upadol do akejsi predstavy, že jeho život je obyčajnou hrou osudu.

Okamih, keď nám zaklope na dvere návšteva, môže byť potešujúci ale i nepríjemný. Závisí to od mnohých okolností. Od osoby, ktorá prichádza. Od situácie, v ktorej sa my nachádzame. Od stavu nášho príbytku.

Autoritu môžeme chápať ako schopnosť osoby alebo inštitúcie pôsobiť na druhého s cieľom niečo dosiahnuť; to pôsobenie musí obsahovať slobodný súhlas toho, kto ju uznáva (ináč hovoríme o moci nátlaku). Sociológ Max Weber zadefinovali jej tri tipy: 1) legálna - definovaná zákonom (napr. úrad prezidenta); 2) tradicionálna - legitimovaná tradíciou (napr. postavenie otca či učenca); 3) charizmatická - definovaná osobnými schopnosťami jednotlivca (napr. vodca hnutia). V kresťanstve (a aj iných náboženstvách) sa zdroj autority odvodzuje od Boha.

Veľa sa hovorí o syndróme vyhorenia, ktorý môžeme zadefinovať ako psychický stav vyčerpanosti osôb, ktorí pracujú s ľuďmi alebo v kontakte s ľuďmi a sú závislí na ich hodnotení. Kľúčovou zložkou je emočná a kognitívna vyčerpanosť a “opotrebovanosť”, ktoré vychádzajú z chronického stresu. Vyhorenie je teda dôsledok nerovnováhy medzi očakávaním a realitou, medzi ideálmi a skutočnosťou.

Mnohí mi kladú otázku: “Čo vlastne študuješ v Ríme?” Odpovedám: “Sociológiu a politické vedy." Častá nasledovná otázka je: “Kedy tá sociológia zmení svet k lepšiemu?” Vyjadria častý omyl v chápaní samotnej vedy, živený mnohými vedcami 20. storočia. Páči sa mi odpoveď žijúceho sociológa Sigmunda Baumana: “Sociológia nemení nič, okrem poznania seba samého.” A nie je práve to východiskovým bodom pre zmenu: poznanie seba samého? pochopenie seba, spoločnosti a sveta? Preto si myslím, že som si vybral správne.