Dominik Macák - osobná stránka katolíckeho kňaza

Od kedy človek je človekom, snaží sa objaviť zmysel vecí, situácií, myšlienok. Vždy sa v našej mysli rodí slávna otázka: Prečo? Ako často počujeme túto otázku z úst detí? dospelých? starších? Je však táto otázka: “Prečo?”, schopná dať správnu odpoveď a nasýtiť náš apetít po poznaní?

V živote každého z nás sú udalosti, ktoré ovplyvnia naše smerovanie. Je to stretnutie s konkrétnym človekom, neočakávaná príhoda, myšlienka v našej mysli. Stanú sa impulzom k životnej voľbe či výberu povolania. Táto voľba dá nášmu každodennému životu novú chuť. Začíname hľadieť na stereotypnosť udalostí s novou perspektívou.

Nemať deti v niektorých kultúrach je osobnou katastrofou. Neplodnosť je hanbou pre africkáho muža; pre indických manželov, ktorých nemá kto pochovať (syn je "ten, kto zapáli oheň" počas kremácie); pre pár na Strednom východe, ktorí nemajú potomkov.

V Taliansku majú jedno zaujímavé ľudové porekadlo: “Tra il dire e il fare c’è di mezzo il mare", ktoré môžeme preložiť: "medzi hovorením a konaním sa nachádza more". Vyjadruje vzdialenosť medzi vyjadrením súhlasu a konaním podľa neho. Medzi tým, čo sľúbime a tým, čo nakoniec urobíme.

V dejinách ľudstva sa mnohí zamýšľali nad konceptom identity. V súčasnosti sociológia ho definuje ako predstavu, ktorú má jednotlivec sám o sebe, berúc v úvahu svoj vzťah k sebe samému i k spoločnosti. Ide o špecifické charakteristiky, ktoré z neho robia bytosť jedinečnú a nezameniteľnú. Pretože vo vnútri je aj jeho vzťah k spoločnosti a tá sa neustále mení, mnohí definujú identitu ako niečo neustále meniace sa a nestabilné. Je tvorené v rôznych situáciách každodenného života.

Na Slovensku máme viaceré ľudové príslovia, ktoré poukazujú na podobnosť medzi rodičmi a deťmi. Či už: Aká matka - taká Katka, aký otec - taký syn; alebo: “Jablko nepadá ďaleko od stromu”. Niekedy sa síce môže odgúľať, ale ťažko poprieť podobnosť v postave, správaním či vyjadrovaní. Je prirodzené, že dieťa sa formuje podľa toho, čo vidí.

Istý známy mi napísal na Facebook: “Myslím si, že cítiť spokojnosť pri prežívaní všednej každodennosti … je ... veľké umenie a prejav vyzretosti, ak niekto dokáže všedné, sivé dni prežívať s trpezlivosťou, vytrvalosťou a v harmónii." Pýtate, ako dosiahnuť takúto vyzretosť?

Anglický spisovateľ William Shakespeare v jednom zo svojich diel napísal: “Naše pochybnosti sú zradcovia. Bránia nám, aby sme sa odvážili niečo vyskúšať, a často pre ne prehrávame tam, kde sme mohli byť víťazmi.” Na druhej strane, ako môže človek prežívať svoj život nez pochybností vo ste, kde je všetko spochybňované. Paradoxne nám to ani nerobí problém spochybniť. O to viac v duchovnom živote kresťana, ktorého viera je postavená na Slove.

Stredobodom pozornosti liturgických textov tohto prvého Adventného týždňa bola výzva, ktorú nám pripomína responzoriový žalm: “Blahoslavení všetci, čo očakávajú Pána.” Čas očakávania, kedy otvárame svoje uši prichádzajúcemu Slovu a otvárame svoje oči, aby sme uvideli prichádzajúceho Spasiteľa.

Ak ste mali možnosť navštíviť nejaké to mestečko či dedinku v Alpskej časti Rakúska alebo Švajčiarska, istotne nikdy nezabudnete na krásu a harmóniu toho miesta. Ako sa činnosť človeka skĺbila s okolitou prírodou. Človek hodiny a hodiny dokáže stráviť obdivovaním toho priestoru. Zároveň si uvedomiť zodpovednosť stavbárov a starostlivosť majiteľov, ktorí si nezvolili ľahšiu cestu. Ich počiatočné úsilie pri stavbe ale aj každodenná starostlivosť domácich o každý centimeter okolia prináša svoje ovocie - radosť z pohľadu na túto harmóniu.